ti každodenne rôznymi formami prejavujú sympatie s hnutiami, politickými stranami a historickými osobnosťami, ktoré potláčajú alebo potláčali ľudské práva a slobody.
Hajlovanie či nosenie oblečenia s fašistickými a nacistickými insígniami je rovnako neprijateľné a kriminálne konanie ako násilné vyčíňanie ultraľavicových extrémistov strpčujúcich život mierumilovným obyvateľom miest, ktoré sa stanú dejiskom konferencií MMF, Svetovej banky či EÚ. Neonacisti aj ľavicoví extrémisti sa na svoje verejné „vystúpenia“ pripravujú v podmienkach prísnej konšpirácie, vytvárajú si medzinárodné siete a presadzujú ciele, ktoré sú v príkrom rozpore so zákonom. Preto je potrebné, aby príslušné štátne orgány venovali činnosti týchto extrémistických skupín zvýšenú pozornosť a preventívnymi akciami rozkladali ich siete.
Druhou stranou mince je otázka, čo vedie mladých ľudí do košiara neonacistických organizácií, ktoré považujú za svoj posvätný idol Adolfa Hitlera. Je to len príťažlivosť mágie sily a bratstva vyholených hláv? Alebo je v tom čosi hlbšie - viera v opodstatnenosť rasovej nadradenosti? Či ide len o (banálnu) recesiu? Žiadna z otázok neevokuje uspokojivú odpoveď a je jasné, že bojovať proti rozširovaniu neonacizmu len represívnymi prostriedkami nemožno. Koľkí z účastníkov z Papradna v živote stretli Žida, keď si voči tomuto etniku vybudovali takú nenávisť? Koľkí niečo počuli o Terezíne, Treblinke či Osvienčime? S vysokou pravdepodobnosťou o tom vedia iba veľmi málo alebo vôbec nič. A tak tí, ktorí nimi úspešne manipulujú, prostredníctvom nich poľahky presadzujú svoje záujmy. Mimochodom, koľko a kto zarobil na papradnianskom koncerte z predaja vstupného, CD nosičov, nacistických znakov a podobne?
