Nebola to najväčšia vojna roka (táto „pocta" patrí Sudánu alebo Kongu - aj keď obe tamojšie vojny sa už možno končia) ani nepostupovala najrýchlejšie (tu patrí prvenstvo určite Nepálu) a určite to nebola najstaršia trvajúca vojna (tú má asi Kolumbia - až na občasné prímeria).
Táto vojna bola krátka a s malými stratami na životoch a o jej výsledku nik nepochyboval, pretože vojenský rozpočet jednej strany bol 240-krát vyšší než druhej. I tak bol rok 2003 rokom americko-irackej vojny.
Bola dôležitá, pretože USA sú najväčšou svetovou mocnosťou a čokoľvek robia, je dôležité. Bola dôležitá, pretože Irak pláva na mori ropy a pretože je to arabská a prevažne moslimská krajina: spektrum Huntingtonovej „zrážky civilizácií" obsahuje obe tieto možnosti. Predovšetkým však bola dôležitá preto, lebo po prvý raz po takmer 60 rokoch sa veľká krajina úmyselne postavila na odpor autorite OSN a medzinárodnému právnemu poriadku.
„Obmedzená suverenita"
USA naozaj spochybnili celý systém pravidiel, ktorý riadil vzťahy medzi veľkými mocnosťami od westfálskeho mieru v roku 1648, pretože vyhlásili doktrínu „obmedzenej suverenity", omnoho rozsiahlejšiu než doktrína Leonida Brežneva o sovietskych satelitných režimoch, v mene ktorej napadol v roku 1968 Československo. Bushova administratíva dala najavo, že žiadna krajina, ktorú Washington podozrieva z podporovania teroristov alebo vyvíjania „zbraní hromadného ničenia", si nemôže byť istá pred americkou vojenskou intervenciou. Washington rozhodne sám - a keď sa potom ukáže, že nijakí teroristi ani zbrane neboli, nik vám už vaše peniaze nevráti.
To všetko rozpútali teroristické útoky na USA pred 28 mesiacmi. Aktuálna úroveň teroristických aktivít vo svete v roku 2003 zostala nízka a počet úmrtí pripísateľných islamistom spojeným s al-Káidou bol v skutočnosti veľmi malý: menší než tisíc ľudí zabitých v uplynulom roku v tucte rôznych krajín, z ktorých ani jedna nepatrila k primárnemu cieľu teroristov, t. j. západným štátom. A v porovnaní s ôsmimi tisícami ľudí, ktorí denne zomrú na AIDS, je to úplne bezvýznamné číslo. Ale odkedy sa niekoľkým tisícom militantov Usámu bin Ládina podarilo uchmatnúť si americkú i medzinárodnú agendu, musíme ich jednoducho považovať za autorov najúspešnejšej teroristickej operácie všetkých čias.
Sotva tušili, že odštartujú americký náprah za globálnou hegemóniou, a ešte ťažšie je si predstaviť, že by si uvedomovali skutočné nebezpečenstvo. Je fakt - hoci to dokáže verejne pripustiť len pár vlád okrem USA - že väčšina ľudí na svete by chcela žiť pod globálnou americkou hegemóniou, ktorá by im zaistila bezpečnosť a prosperitu, ak by si to americkí občania skutočne vzali na svoj účet. Lenže málokto okrem USA (a len málo skúsených v USA) verí v existenciu zdrojov a vôle USA nastoliť vo svete pre budúce desaťročia „Bushovu doktrínu".
Hrozí skôr, že súčasné správanie Ameriky, zosobnené nevyprovokovanou a nelegálnou inváziou do Iraku, zničí medzinárodný systém multilaterálnej spolupráce, ktorý bol cieľom väčšiny štátnikov od založenia OSN. V dekáde medzi koncom studenej vojny a rokom 2001 sa významne pokročilo, ale kým sa americká verejnosť konečne postaví proti cene a obetiam pokusu o globálnu hegemóniu, nijaký multilaterálny systém tu už nemusí byť. Miesto toho sa svet vráti k súperiacim alianciám a stratégiám rovnováhy sily, ktoré dominovali pred prvou svetovou vojnou.
Tak vyzeral najhorší možný scenár na začiatku roka 2003. Vojna bola pre americké sily ľahšia, než sa pôvodne zdalo, ale následky sú oveľa ťažšie. Na konci roka sa i napriek zadržaniu Saddáma Husajna ozbrojený odpor proti americkej okupácii Iraku stal pre Bushovu administratívu vážnym politickým problémom. Výsledkom je, že vyhliadky na americké dobrodružstvo v globálnej hegemónii sú značne hmlistejšie a perspektívy prežitia multilaterálneho systému sa zlepšili. Fajn - ale nič z toho by nás netrápilo, keby pred dvoma rokmi neprišli teroristické útoky ako blesk z jasného neba a tie doslova vyhodili svet z koľají.
Viac dobrého ako zlého
Potenciál amerického úsilia stať sa unilaterálnou globálnou silou existoval od rozpadu Sovietskeho zväzu, ale nikdy by sa nestal skutočnosťou, nebyť 11. septembra. Ľudia, ktorí zosnovali útok, boli zruční a trpezliví, ale jediný ich kiks mohol znamenať zatknutie zlej osoby v zlom čase a celý plán by padol.
Žijeme konzekvencie dosť nepravdepodobných možností, ktoré sa stali našou novou skutočnosťou. Ale všetko sa môže vrátiť do starých koľají. Čo sa stalo v 95 percentách sveta, ktoré stále žijú prevažne starú realitu, kde sa udalosti vyvíjajú cestou ak nie celkom predvídateľnou, tak aspoň v hrubých obrysoch známou? Pomerne veľa a viac dobrého ako zlého.
V Ázii bolo najvýznamnejšou udalosťou odovzdanie moci ďalšej generácii (alebo pologenerácii) v čínskej komunistickej strane a zbližovanie medzi Indiou a Pakistanom plus novembrové prímerie v spornom Kašmíre. Ani jedna z týchto udalostí nutne neznamená skutočnú zmenu drsnej reality, ktorá trvá desaťročia, ale objavila sa nádej.
Hra na blufovanie medzi Čínou a Taiwanom pokračuje bez vážnejšej možnosti prerastania do vojny. Malajzijský premiér Mahathir Muhammad po tridsiatich rokoch konečne odišiel do dôchodku a filipínska prezidenta Gloria Arroyová poľahky prežila pokus o vojenskú vzburu. Japonský premiér Koizumi bol tesne opätovne zvolený, takže v Japonsku sa opäť raz veľa nezmení. Nafúknutá kríza okolo údajných jadrových zbraní Severnej Kórey sa nevyriešila, ale ani nepokročila bližšie k vojne (samozrejme, Severná Kórea je chudobný hladujúci štát bez sily zaútočiť na kohokoľvek a takíto Severokórejčania hovoria o jadrových zbraniach, ktorých sa USA boja). V máji nechali generáli v Barme zmasakrovať davy ľudí, ktorí si prišli vypočuť demokratickú vodkyňu Aung San Su Ťij (je opäť v domácom väzení).
Jedinými vážnymi vojnami na kontinente obývanom polovicou ľudstva sú vzbura maoistov v Nepále a vojna Indonézie proti rebelom v Acehu. Prímerie na Srí Lanke trvá.
Európske škriepky
Európa bola svedkom silného rozkolu medzi vládami, ktoré podporili americkú inváziu v Iraku (Británia, Taliansko, Španielsko a niekoľko bývalých sovietskych satelitov) a tými, ktorí ju nepodporili (Francúzsko, Nemecko, Rusko a väčšina ostatných). Rozkol bol však menej hlboký, než sa zdalo, v tom zmysle, že verejná mienka v oboch táboroch inváziu odmietla - v Taliansku a Španielsku to bolo takmer 80 percent obyvateľov. Len v Británii sa verejná mienka viac-menej rozdelila, ale dlhé verejné vyšetrovanie manipulácií premiéra Blaira s faktmi, aby Britov presvedčil o vojne, jeho reputáciu značne zakalilo.
Rozširovanie Európskej únie pokračuje podľa plánu, desať kandidátov - od pobaltských štátov až po Maltu a Cyprus - splnilo posledné podmienky vrátane referenda. Práce na ústave pre novú 25-člennú úniu na konci roka oddialila trpká škriepka o to, či bude mať stredne veľké Španielsko a Poľsko takmer rovnakú hlasovaciu váhu ako najväčší členovia únie, ale problémy tohto typu zrejme nakoniec rozlúsknu až nočné rokovacie handlovačky na poslednú chvíľu. Najväčšmi šokovalo inak ospalé Švédsko: šéfku diplomacie Annu Lindhovú, ktorú tipovali na budúcu premiérku a snáď i budúcu prezidentku Európskej únie, zavraždil v obchodnom dome osamelý šialenec. A o týždeň nato švédski voliči odmietli pristúpenie k euromene.
