Jedného dňa keď sa zišla moja početná rodina, mala som príhovor: „Dosť sa v tejto rodine nalopotím, hodiny trávim pri sporáku, robím mužské aj ženské roboty. Mám k vám za to jedinú prosbu. Nechcem psa!" Rodina sa zasmiala, považovali to za žartík. Veď nikto nemal v úmysle psa zadovážiť.
Život bežal, prišli Vianoce, a ako to už býva, bolo aj po nich. Ako každý rok sa na uliciach objavili zatúlané domáce zvieratá. Stromčeky poopierané o kontajnery s lametami a pŕchnucim ihličím. A na uliciach zvieratá vyhodené spolu so stromčekmi. Štvornohé vianočné darčeky prestali byť zaujímavé. Púšťajú chlpy, treba ich kŕmiť, hryzú koberce a brešú. Obdarovaní sa potešili, stačilo, je po Vianociach, marš na ulicu! Keď som ich videla, poľutovala som ich a pomyslela som si, že sa ma to, chvalabohu, netýka. Nie som domáce zviera a žiadne som ani nevyhodila.
Jedného dňa pod posteľou čosi zakňučalo. Bol to pes. Malý, čierny s krátkym chvostom. Na jeho zakňučanie zareagovali ďalšie dva brechotom zo susednej izby. Pod radiátorom v kuchyni sa vyhrievala tehotná mačka. Deti ma upokojovali, že je to len dočasné. Zvieratá z ulice sa ohrejú, niečo si zobnú a pôjdu do útulku, alebo si ich niekto zoberie. Prvé, čo mi zišlo na um bolo, že pôjdem ku kontajnerom a ponosím domov vyhodené stromčeky. Nech vidia, aké to je, keď je niekto ľútostivý na úkor iných. Zavrhla som tento nápad, keď som si predstavila námahu, ktorú budem s nosením stromčekov mať, tú spústu ihličia, ktoré neberie ani vysávač. Poznáte to. Ešte v lete vyberáte z kobercov zapichnuté ihličie. Rozhodla som sa, že počkám. Pár dní ma nezabije, zvieratá sa ohrejú, nažerú a pôjdu preč.
