FOTO - TASR
John Updike prišiel s veľkou poctou Hamletovi. Samozrejme, že by si ho nemohol čestne uctiť bez irónie a subverzie. To, čo je v štáte dánskom naozaj zhnité, nám vysvetlí len nemilosrdné vylíčenie jeho prehistórie. Prederie sa na svetlo prostredníctvom výstupov duchov, trýznivých predtúch a dramaturgie pasce na myši. A zároveň ju román obnaží v lineárnom rozprávaní, v ktorom kráľovský dánsky trojuholník zasvieti v úplne novom lesku.
V zrkadlovom obraze
K prahu tragédie sa John Updike blíži geneticky, a to cez dva pramenné texty - Dánske dejiny autora menom Saxo Grammaticus a Tragické príbehy Francúza Belleforesta. John Updike podčiarkol tento zvláštny zorný uhol tým, že postavy v prvých dvoch dieloch majú pre nás dosť čudne znejúce mená z predlôh a až v treťom a štvrtom sa volajú tak, ako ich zo Shakespeara poznáme: Gerutha - Geruthe - Gertrude; Amleth - Hamblet - Hamlet.
