„Aha, motýľ," povedal Spuchlina.
„Ten je tu už druhý deň," povedal Magič.
Hen-hen nepovedal nič, vzal stoličku, vyliezol na skrinku a chytil motýľa do dlaní. Celý čas som ho s obavami sledoval, lebo som si myslel, že ho zabije. Napríklad Vrana mal reflex dedinského chlapca a keď niekde na cintoríne stretol hada, okamžite ho rozčesol rýľom na polku. Ale robil aj iné veci. Strašne sa mu páčila fúzatá Marika, a tak si začal o sebe vymýšľať historky. Napríklad, že vytiahol svojho veľkého hrčovitého vtáka a všetky ženy, čo boli okolo, mu naň skočili. No ako sa mu postavil, tak zase všetky popadali dole. S Hen-henom sme sa snažili Mariku nahovoriť, aby ho hanblivo pozdravila a povedala mu, že sa jej o ňom v noci snívalo. Marika však bola dobré dievča a nechcela mu robiť zle. A tak nám vynadala, že čo sme to za ľudia. A mala pravdu.
Spuchlina si zase z ničoho nič začal robiť zárezy na lopate. Ako hrdina z westernu. Pri nosení na pleci mu ako jedinému hrobárovi trčala smerom hore, lebo mala rúčku ako luk. Videl som na ňom, že pri každej smrti cíti veľkú úľavu. Ja som si zapisoval mená a dátumy narodenia. Hen-hen zase počítal jamy a hĺbky, aby vedel, koľko mu to hodí na konci mesiaca.
