Keď som bol nedávno v Bratislave, dostal som od kamaráta Boriska lístok na premiéru. Celkom som sa potešil, na Slovensku som v divadle nebol už dlho. Stretol som všelijakých starých známych a cítil som sa celkom dobre. Sedel som tak, že predo mnou sedeli hneď traja ministri kultúry. Jeden súčasný a dvaja minulí. Všetkých troch poznám z dôb, keď si nikto nevedel ani predstaviť, že by niekedy ministrami mohli byť.
Tí starší sa možno pamätáte na nepríjemne zvieravý pocit v oblasti žalúdka. Dostavoval sa u obyvateľov tábora mieru a pokroku pri prechode štátnych hraníc alebo pri stretnutí s príslušníkom Verejnej bezpečnosti či, nedajbože, členom vysokej straníckej nomenklatúry. Pocit bol fyziologickou reakciou na skutočnosť, že sa vám môže niečo nepríjemné stať úplne bez príčiny.
Napriek niekoľkoročnej vzdialenosti a zmene zriadenia, traja ministri, ich vystupovanie, konverzácia a body language mi ten pocit intenzívne pripomenuli. V dialógoch sa hádzalo desiatkami miliónov, ktoré nebude problém zohnať a ja som sa len utvrdil v poznaní, že moc, vplyv a peniaze zdeformujú vari úplne každého. Človek, ktorý sa ocitne v úrade, nadobudne pocit, že bol k tomu predurčený vyššou silou a musí mať nejaké mimoriadne vlastnosti. Veď už aj Pavol v liste Rimanom napísal (dôkladne sa pritom spreneveriac základom odkazu svojho učiteľa o rovnosti všetkých ľudí): Každá duša buď poddaná nadriadeným vrchnostiam... lebo tie, čo sú, Bohom zriadené sú. Dávajte každému, čo ste im dlžní, dane, clá, bázeň a česť . (R 13: 1 - 7)
Keď si toto prečítate, je vám dúfam jasné, prečo poslanci schválili vyučovanie náboženstva na školách. Keď sa budú detičky učiť toto, budú si politici naďalej môcť robiť čokoľvek a občania budú vedieť, že to tak má byť.
