Na svoje narodeniny som sa pokúsil zrekonštruovať deň, keď som prišiel na svet. Privolal som si ho podľa rozprávania rodičov. Keď lekár, ktorý ma vytiahol z lona mojej matky, matke ukázal obdivuhodný výsledok jej bolestí, údajne zvolal: „Pozrite sa na tie oči, ako Duce!" Moja rodina nebola fašistická, nebola ani antifašistická. Tak ako mnohé iné rodiny talianskej maloburžoázie brala diktatúru ako meteorologickú udalosť: keď prší, treba roztiahnuť dáždnik, keď vychádzate z domu.
Ale iste to pre mojich rodičov bola pohnutá chvíľa, keď počuli, že novorodeňa má Duceho oči. Kladiem si otázku, čím by lekár takto mohol potešiť nejakú dnešnú šestonedieľku. Že sa výsledok jej požehnaného stavu ponáša na Silvia Berlusconiho? Aby mu hneď upadla do stavu alarmujúcej depresie? Kvôli politickej spravodlivosti by som rád dodal, že žiadny citlivý lekár by čerstvej matke nepovedal, že jej dieťa vyzerá inteligentne ako Bossi či veselo a energicky ako Prodi. Keď už, tak skôr ako hviezdy, ktoré poznáme z obrazovky.
Štátnik a hviezda
Každá doba má svoje mýty. Éra, v ktorej sme sa narodili my, mala mýtus o štátnikovi, tá, do ktorej sa rodí dnes, mýtus o televíznej hviezde. So svojou obvyklou politickou slepotou pochopila ľavica výrok Silvia Berlusconiho, že nikto nečíta noviny, ale všetci kukajú na telku, ako jeho najnovšiu netaktnosť a urážku. Nebola to urážka. Keď zrátame náklad všetkých talianskych novín, dostaneme smiešne číslo v porovnaní s počtom ľudí, čo sa pozerajú na televíziu. Keď si okrem toho zrátame, že len časť tlače kritizuje terajšiu vládu a že všetky televízie (RAI plus Mediaset) už dnes hovoria rečou moci, tak má Silvio Berlusconi nepochybne pravdu. Problémom je kontrola televízie, noviny si môžu písať, čo chcú.
To je fakt, či sa nám to páči, alebo nie. To sú východiskové body, z ktorých by sme mohli smerovať k pochopeniu, že ak dnes máme diktatúru, je to mediálna, a nie politická diktatúra. Už takmer päťdesiat rokov hovoríme, že až na niekoľko zaostalých krajín tretieho sveta už dnes na štátny prevrat nepotrebujeme tanky, ale že stačí obsadiť rozhlas a televíziu. (Posledným, kto to stále nepochopil, je George W. Bush, líder z tretieho sveta, ktorý omylom vládne vysokorozvinutej krajine.) Teraz sa táto poučka potvrdila.
Sandále obetí na hladine
Preto je teraz omylom tvrdiť, že sa nedá hovoriť o „režime" Silvia Berlusconiho, keďže slovo režim pripomína fašistický režim, a režim, v ktorom dnes žijeme, nenesie znaky fašistickej éry. Fašizmus obliekal deti (a dospelých) do uniforiem, potláčal slobodu tlače a disidentov vyhadzoval do vyhnanstva. Mediálny režim Silvia Berlusconiho nie je taký neohrabaný a zastaralý. Vie, že konsenzus sa kontroluje kontrolou najprieraznejších informačných prostriedkov. Nič ho to nestojí, dovoliť niekoľkým novinám (pokiaľ si ich už nemôže kúpiť), aby ponúkli iný názor. Načo by kritického novinára posielal do vyhnanstva a tým z neho robil hrdinu? Stačí, keď sa už nikdy neobjaví na obrazovke.
Rozdiel medzi fašistickým a mediálnym režimom spočíva v tom, že vo fašistickom režime ľudia vedeli, že noviny a rozhlas šíria len provládne správy a že počúvať Rádio Londýn bolo zakázané. Preto za fašizmu ľudia novinám a rádiu neverili, potichu počúvali Rádio Londýn a verili len správam, ktoré sa šírili šuškaním od úst k ústam ako klebeta. V mediálnom režime, v ktorom má prístup k opozičnej tlači len desať percent obyvateľov a zvyšok dostáva informácie prostredníctvom kontrolovanej televízie, vládne na jednej strane presvedčenie, že nesúhlas sa toleruje - „veď sú noviny, ktoré píšu proti vláde, ba Silvio Berlusconi sa na ne aj sťažuje, máme teda slobodu".
