Režisér Vladimír Morávek robí spektakulárne divadelné inscenácie plné pestrofarebných kostýmov, pôsobivých dekorácií, dynamického svietenia a neraz až márnotratne exponovanej hudby.
A zrazu tento divadelný režisér barokového gesta nakrútil svoj prvý film a vytvoril čosi, čo je v príkrom protiklade k jeho tvorbe scénickej.
Sentimentálny tradicionalista
Patrím ku generácii, ktorú formovali šesťdesiate roky minulého storočia. V prvej polovici šesťdesiatych rokov som vyštudoval, hneď po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sme na sklonku roku 1968 založili v Bratislave s generačnými druhmi Divadlo na Korze a v roku 1971 - keď sa šesťdesiate roky skončili - komunisti divadlo zlikvidovali.
Nečudo, že som voči tomu desaťročiu sentimentálny. A tak si občas na druhom programe Českej televízie pozriem alebo na videu pustím tie skvelé české filmy z oných čias: Čierneho Petra, Ostro sledované vlaky, Lásky jednej plavovlásky, Intímne osvetlenie, Sedmokrásky a ešte zopár ďalších podobných a je mi fajn. Tie filmy plynú pomaly, nerútia sa klipovo za ďalšími a ďalšími atraktívnymi sekvenciami, nešokujú nečakanými strihmi a už vôbec neohurujú digitálnymi trikmi a virtuálnou realitou, lebo čosi také vtedy neexistovalo. Skrátka som staromódny tradicionalista a nehanbím sa za to.
A zrazu som sa vlani v jedno jesenné popoludnie usadil v Brne v pomerne riedko zaplnenom hľadisku staromódneho kina Scala - premietal sa film práve toho spomínaného barokového divadelného režiséra Vladimíra Morávka Nuda v Brne. A zažil som pozitívny šok.
Po prvé: film bol čiernobiely. Po druhé: mal presne ten pokojne prehľadný rytmus a strihovú skladbu ako české filmy zlatej éry rokov šesťdesiatych; úspešnejšiu etapu táto kinematografia nikdy predtým ani potom nezažila! Mal práve tú láskavo ironickú empatiu voči svojim hrdinom, takú typickú nielen pre filmy onoho desaťročia, ale aj pre literatúru Bohumila Hrabala, ktorá tak výrazne ovplyvnila legendárnu vlnu českého filmu. Perličkami na dne sa predsa prakticky začala.
V Nude v Brne síce hrajú profesionálni divadelní herci, ale tí herci takým spôsobom „nehrajú" a pôsobia natoľko autenticky ako Formanovi, Passerovi či Chytilovej neherci spred štyridsiatich rokov. Ale pozor: Nuda v Brne nie je nijaké retro, nijaký „remake", je to výsostne súčasný film! Asi tak, ako boli súčasné zhruba v tých istých rokoch čiernobiele fotografie Sudkove, exponované na starodávne fotografické dosky.
Nad kreslami
