Pre dvoch zamilovaných je málo kníh. / Darmo by sa ľudia chceli učiť z nich. / Žiadna kniha nevysvetlí, prečo sme sa včera stretli / na súmraku náhodou. / V knihách, tam sú všetky správne poučky - / a predsa je v láske človek hlúpučký. / Žiadna kniha neprezradí, prečo sme sa mali radi / hneď bez dlhých úvodov.
O láske je veľa kníh, v každej z nich veľa rád, / ale z lásky ešte nik nespravil doktorát. / Prečo práve tvoja tôňa skrížila mi zrazu smer? / Prečo práve tvoja vôňa udrela mi do nozdier? / Žasnem, aj keď som už o tom čítala. / Rada by som sa ťa niečo spýtala.
Čo je láska? Kto to zistí? Kupujem si zošit čistý, / píšem vlastnú knihu kníh pre dvoch zamilovaných.
Tento úryvok zo známej pesničky ma utvrdzuje v tom, že o láske spievať a hovoriť sa môže aj bez pocitu studu. Často som tento stud mala, keď som sa pokúšala písať o láske. Slovo láska sa mi zdalo v dnešnej dobe sprofanované. Toľkokrát ho ľudia berú do úst nadarmo. Dokonca ho vyslovujú aj tí, ktorými od rána do večera lomcuje negatívna energia. Pravdaže, nemám pravdu. Láska sa sprofanovať nedá. Skoro každý ju zažil, a vtedy, keď ju zažíval, bol lepší. Pre lásku sa dokážeme obetovať.
