Paľo Lukáč bol skvostný človek. Poznali sme sa asi len šesť rokov, ale za ten krátky čas sme sa rýchle spriatelili, až tak, že sme ho všetci považovali za člena našej rodiny. Keď nás navštívil v Seattli, aby si mohol preštudovat rodinnú korešpondenciu, týkajúcu sa môjho starého otca Milana Hodžu, pracoval usilovne, ale zaujímal sa aj o náš spôsob života, o samotné mesto, a vôbec, prispôsobil sa našim pomerom.
Jeden z výsledkov tejto návštevy bol článok Posledné chvíle Milana Hodžu, ktorý vyšiel v časopise OS. V tomto článku Lukáč jasnozrivo rozoberá súvislosť Hodžovho zhoršujúceho sa zdravotného stavu s jeho politickou činnosťou v exile. Hoci mnohé materiály pre túto štúdiu sa nachádzali u mňa doma, bez Pavlovej námahy a jeho bystrého intelektu by nikdy neboli zverejnené a rozhodne by neboli zostavené do zrozumiteľného portrétu posledných rokov veľkého muža.
Pavol bol moderný človek, mal veľké analytické schopnosti a širokú európsku a svetovú perspektívu, neznášal prepiaty nacionalizmus. Zároveň bol historikom, ktorému veľmi záležalo na tom, aby sa vyzdvihli korene súčasného slovenského sebavedomia a samostatnosti. Pavol sa intenzívne zapojil do dlhodobej rodinnej túžby, previezť telesné pozostatky Milana Hodžu z Ameriky na Slovensko. Už spomínaný článok, ktorý bol uverejnený v auguste roku 2000, sa končil týmito slovami: „Prípad Milana Hodžu je iný a napriek tomu, že spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Andrejom Hlinkom patril medzi najvýznamnejšie politické osobnosti 20. storočia, nie je širšej verejnosti stále známy. Možno by sa práve jeho prevoz a pochovanie na Slovensku stalo i symbolickým návratom Milana Hodžu do historického vedomia Slovákov."
