Všetci by sme sa radi mali dobre. Alebo aspoň lepšie. Alebo aspoň skoro všetci. Váhavo začínam. Pokiaľ ide o reformy, som laik. Diletant. Neodborník, až sa hory zelenajú! Ale vysmiaty ako fazuľa! Nad reformami na Slovensku som sa podujal dumať z pozície občana na plný úväzok. Som homo scribens, nuž píšem. Pokiaľ ide o formu, navrhujem niečo ľahké. Je plesová sezóna, dajme si tango.
Žabiakove žlté očká
Český prezident Václav Klaus s nafúkanosťou sebe vlastnou skonštatoval, že pokiaľ ide o reformy, to, čo sa podarilo u nás, by sa vo vyspelej demokracii podariť nemohlo. Asi vie, čo hovorí, veď svojho času bol sám jedným z výrazných reformátorov. Ale z tej konštatácie až príliš žmurkajú zlomyseľné žlté očká rozdrapeného žabiaka. V prípade Václava Klausa a našich reforiem dvojnásobne platí, že ešte dôležitejšie než to, čo hovorí, je dôležité, kto to hovorí.
Práve tento druh bohorovnosti v správaní sa ľudí v Prahe svojho času výdatne prispel k tomu, že sa Československo rozpadlo tak „bezbolestne". Dnes už je jasné, že dobre sa stalo. Čo má zmysel a živý obsah, je česko-slovenské naďalej, čo nemá, umrelo. To, čo vyzeralo ako ľahkovážny rozvod, sa ukázalo byť najmenej zlým riešením obojstranne nevyjasneného vzťahu dvoch kohútov na jednom smetisku. To smetisko z prosperujúcej krajiny v strede starého sveta vyrobili boľševici za výdatnej pomoci veľkej väčšiny občanov, ktorí majú dnes päťdesiat a viac.
Sitnianski rytieri naopak
A to je tá armáda hundrošov, ktorá sa maskuje za sociálne cítiacich skautov a z princípu nadáva na všetko. Vyzbrojená je zlou pamäťou, kyslými povahami a sklonom k patologickej sebaľútosti. Jediným útočiskom jej je spomienkový optimizmus. Sú to sitnianski rytieri naopak. Už stáročia spia a keď je zle, iba sa obrátia na druhý bok.
Naša národná povaha je zmierlivá, vraj. Nuž, nie je to celkom tak. Oveľa zreteľnejšia je naša náchylnosť k približnosti než k principiálnemu pacifizmu. Máme na to aj príslovie - dajako bolo, dajako bude.
Nemáme radi nové veci. Nie je to naše podtatranské špecifikum. Je to jedna zo základných čŕt ľudského rodu. Povedať niekomu, že svoj život strávil v blude, je istý spôsob, ako si vyrobiť nepriateľa. Napríklad takému Giordanovi B. by sa z tohto zistenia dodnes točila hlava, keby ho medzitým na výstrahu neupálili. Niet väčšieho hriechu, než uviesť partnera v rozhovore do pomykova. A prekvapiť ho niečím, čo nemá ohmatané, vyskúšané, zažité, je skoro to isté, ako ho do krvi uraziť.
Verím v pokrok, verím v idealizmus, verím v to, že každý má aspoň raz za život šancu vykročiť z vlastného tieňa. Alebo aspoň netieniť iným. Generácia môjho starého otca (narodil sa roku 1889) päťkrát zažila zmenu štátnosti. Zažil aj boľševizáciu tejto krajiny. Zažil, ale neprežil.
Kým vládal, sedával v predzáhradke pod hruškou, fajčil Detvy a nevidomému kamarátovi Ondrišovi komentoval dievčence, čo sa im premávali popod nos, každým krokom krajšie. Veci, ktoré sa nám zdali byť samozrejmosťou, prijímal vo svojej deväťdesiatke iba krútením hlavy. Ja tomu nerozumiem, hovorieval, keď sme sa ho pýtali, prečo toľko krúti hlavou. Robte, ako chcete, odbíjal nás, keď sme ho vyrušovali, mávnutím ruky.
My sme tu takí pupáci, hovorí jedna z mojich obľúbených divadelných postáv. Pravdaže, bude to najskôr príbuzná Timraviných Ťapákovcov. Všetci sme tak trochu literárne postavy. Nechávame za seba svoj príbeh rozprávať iných a keď sa zotmie, sedíme na krížnych cestách s hlavami v dlaniach, utrápení ako ďalej. Keby sa tam zrazu zjavili Valibuk a Miesiželezo, asi by sme im za ponúkané služby iba zdvorilo poďakovali a ďalej by sme sa s chuťou oddávali sebaľútosti.
Do všetkého nás treba upoďkať. Ani rozkázať, ani poprosiť, ani nechať navoľno. Upoďkať. Škaredé slovo, ale presné. Sami si nevezmeme, keď nás ponúknu, odmietneme. Keď nás nechajú tak, strašne sa urazíme. Ako pripyšná dievka na tancovačke. Do polnoci sa mračí a nadránom je jej už dobrý hocikto. Rob so mnou, čo chceš, len ma potom pekne polož, myslí si a trpí, narýchlo oslovená na zadnom schodisku. A mohla si užívať celú noc.
Daj sem slamu!
Pokiaľ ide o reformy (rovná daň, spoplatnenie zdravotníctva, školstva, či profesionalizácia armády) nie že by som si myslel, že to, čo sa deje u nás, je zázrak, ale predsa - istá miera hrdosti je v tomto prípade namieste. Pokiaľ ide o naše občianske povedomie, konečne sme urobili krok vpred a zo štádia hlavonožcov pokročili medzi chordáty. Som presvedčený, že chrbtová kosť individuálneho sebavedomia je oveľa užitočnejšia než akokoľvek pevný pancier kolektivizmu.
Boľševická doktrína nadeľujúca všetkým rovnako chatrné istoty sociálneho štátu nás naučila našej protivnej približnosti. Daj sem slamu, padnem na ňu. Bigotná odovzdanosť kresťanov nás uviedla do pohodlného sebaklamu, že naše hriechy nakoniec aj tak zmyje krv niekoho iného. Dve krajnosti, medzi ktorými lietame ako lopta na tenise. Prezident, vrátnik, učiteľ, všetci.
