Jedna stará filozofická múdrosť hovorí, že muži tiahnu skôr k metafyzickému hĺbaniu a ženy sa zaujímajú o konkrétne problémy. Môžeme si to vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Napríklad tak, že muži, keďže nemôžu rodiť deti, sa utešujú Zenonovými paradoxmi. Takéto konštatovania nás však priviedli k rozšírenej predstave, že dejiny - aspoň tie do dvadsiateho storočia - síce poznajú veľké poetky, a ešte väčšie spisovateľky a známe znalkyne romantických disciplín, ale nijaké filozofky alebo matematičky. Takéto skreslenie dlho dávalo základ tvrdeniu, že ženy nemajú vlohy na maľbu, teda okrem Rosalby Carrierovej, ktorá patrí k významným zjavom rokoka, či Artemisie Gentileschiovej, ktorú dnes mnohí kritici považujú za jednu z najvýznamnejších umelkýň všetkých čias.
Samozrejme, že ak maľovanie znamenalo výzdobu kostolných stien, považovalo sa za neslušné, aby žena iba tak v sukni postávala na vrchole lešenia. Tiež sa nepovažovalo za vhodné, aby žena viedla ateliér a mala tridsať učňov. Keď sa však začalo pracovať na maliarskom stojane, naraz sa objavili maliarky. Je to, ako by sme povedali, že než sa objavil Chagall, boli Židia zruční v mnohých remeslách, ale nie v maľovaní. Je pravdou, že sa židovská kultúra sústreďovala oveľa viac na zvuk než na obraz, pretože nesmela zobrazovať božstvo, ale aj tak mnohé židovské rukopisy vynikajú nádhernými vizuálnymi prvkami. Problém je, že počas tých storočí, keď vizuálne umenie mala v rukách cirkev, bolo takmer nemožné, že by práve Židov povzbudzovali a vyzývali, aby namaľovali Pannu Máriu či ukrižovanie. To by sme sa museli tiež čudovať, že ešte žiadneho Žida nezvolili za pápeža.
V kronikách Bolonskej univerzity sa objavuje niekoľko profesoriek, napríklad Bettisia Gozzadiniová a Novella d'Andrea, ktoré boli také nádherné, že museli prednášať zahalené do mušelínových šálov. To preto, aby nevzrušovali svojich študentov. Ani jedna z nich však neprednášala filozofiu. Filozofické texty zato hovoria o ženách, ktoré vyučovali dialektiku a teológiu. Napríklad skvelá, ale nešťastná Abelardova žiačka Heloisa sa musela uspokojiť s tým, že sa stala abatišou. Pri tomto probléme by sme sa nemali uškrnúť! Abatiše boli duchové, organizačné a politické postavy, ktoré v stredovekej spoločnosti hrali dôležitú intelektuálnu úlohu. Dobrá filozofická učebnica osobností dejín myslenia by nemala zabudnúť na skvelé mystičky, napríklad svätú Katarínu Sienskú alebo Hildegardu z Bingenu, ktoré dodnes predstavujú oriešok v oblasti metafyzických videní a pojmu nekonečna. Feministky už dlho ospevujú svoju hrdinku Hypatiu Alexandrijskú, ktorá vyučovala platónsku filozofiu a v 5. storočí rozvinula matematiku. Hypatia sa stala symbolom, ale jej dielo sa, bohužiaľ, nezachovalo. Rozdupala ho, tak ako ju, banda rozzúrených kresťanov.
