SHOOTY
Rúhanie sa, v poľštine blujnierstwo, je verejné hanobenie niečoho, čo nejaké množstvo ľudí považuje za posvätné. Skôr by sa možno mohlo hovoriť o sacrilegiu, ale poľština na to nemá ekvivalent. Slovo dwigtokradztwo, ktoré by mohlo byť jeho možným synonymom, je etymologicky spojené s kradnutím, a hanobiť sväté predmety možno aj bez kradnutia.
Verejné prekliatia Boha veľká časť verejnosti akceptuje, ba vidí v nich až istý prejav úcty voči Nemu. Pokiaľ ide o mňa, mal som do činenia s inou formou rúhania sa v inom prípade, v politickom zmysle.
V dvadsiatom storočí masy ľudí prijímali slogany, ktoré podľa nich nemali nič spoločné s propagandou. Boli to základné pravdy, ktoré by mohol spochybniť iba blázon. Nemec, ktorý by spochybnil prozreteľnú úlohu Führera, mohol byť len blázon. A podľa toho istého princípu zatvárala ruských disidentov do blázinca nielen moc, ale aj verejná mienka. V Poľsku som prišiel do styku s kolektívnymi pravdami, ktoré boli také zakorenené, že sa o nich nediskutovalo, tak ako sa nediskutuje o tom, či dýchame. Komunistické Poľsko si postupne vytvorilo kompaktnú zmes právd prispôsobených miestnym podmienkam. Prvou z týchto právd bolo, že nastolený poriadok je nepominuteľný a večný, daný geopoliticky. Pramenil z toho, že skutočným mocenským centrom odjakživa bola a bude Moskva. K tomu sa pridávala silná dávka vlastenectva: industrializácia, nemecké územné nároky na západe, pred ktorými sa musíme chrániť, štát ako šíriteľ národnej kultúry.
