Bola som v nemocnici navštíviť kamarátku. Ležala na najvyššom poschodí. Po návštevných hodinách som sa postavila k výťahu. Už pred ním čakala malá skupinka ľudí. Ženička v šatke a širokých sukniach, upravená pani v klobúku s manželom, tučný malý pán, ktorému sa zrejme ťažko stálo, lebo sa opieral o stenu vedľa výťahu. Postupne pribúdali ďalší, až sme sa rozrástli na celkom veľkú skupinku. Ako posledný prišiel starnúci švihák s pokročilou lysinou. Nazvem ho aktivista, lebo o ňom ešte bude reč. Aktivista povedal: "Je nás tu požehnane, všetkých nás neodvezie."
Nikto z prítomných nereagoval. Väčšina z nás nebola v nemocnici prvý raz a vedeli sme, že výťah je veľký a vojdeme sa doň všetci. Konečne prišiel. Gombík s číslom 0 stisol aktivista a pohli sme sa. Zrazu výťah zastal. "Hovoril som, že budeme preťažení," povedal aktivista. "Toto nie je výťah stavaný na také množstvo ľudí. Polovica mala počkať." "Vy ste mali počkať," ozvala sa pani v klobúku. "Prišli ste posledný." "Tak ma teda vyhoďte," uchichtol sa aktivista. "Nevšímaj si ho," povedal manžel panej v klobúku. "Nepríjemné je na tom to," rozrečnil sa aktivista, "že je sobota, údržbári sú dávno na pive a budeme tu trčať do pondelka." "Do pondelka?" vykríkla tetuška v šatke. "Ja idem na autobus!" Všetci vo výťahu sa rozrečnili. Jedni tvrdili, že údržbári majú stálu službu, druhí obviňovali vládu. Niekto stisol tlačidlo ALARM.
"Zbytočné," povedal aktivista. "Hovorím vám, že nás nikto nepočuje."
Výťah zastal na medziposchodí. Keďže nemal dvere, do polovičky siahala stena a od polovičky vyššie boli dvere zvonka. Tí vyšší začali na ne búchať. "Hovorím, že je to zbytočné," zopakoval aktivista. "Najhoršie je, že je nás tu veľa, zakrátko si vydýchame vzduch a začneme sa dusiť." Ľudia sa dostávali do paniky. Malý tučný pán začal rýchle zhlboka dýchať. "Nie ste tu sám," oboril sa naňho aktivista. "Vydýchate všetok vzduch. Aj druhí chcú dýchať. Nedokážete dýchať úsporne?" "Ja mám dve malé deti," rozplakala sa mladá žena. "Všetci máme deti," odvrkol jej ktosi.
