Volil som ich, tak sa nemám čo sťažovať - nejako takto nahlas účtuje so strachom zo smrti profesor-ľavicový intelektuál v kanadskom filme Invázia barbarov, keď sa s rakovinou ocitne v preplnenej izbičke príšernej štátnej nemocnice. Pán profesor a jeho generační druhovia venovali najlepšie roky života spoločenskej revolte, takmer až revolúcii. Žili a žijú ich pod krídlami štátu - dodnes sú to milé, i keď trochu odkvitnuté kvetinové deti. Sociálny štát však zrejme zlyhal - profesor leží v nemocnici, kde sú postele ešte aj na chodbe a v poradovníku na tomograf sa čaká rok. Je to spravodlivé? Nie je to až neľudské ?
Profesorov syn slušne zarába na burze, a s otcom si vôbec nerozumejú. "Neprečítal ani jednu knižku," ako o ňom hovorí pohŕdavo profesor. Ale barbar dá otcovi postaviť osobitnú izbu v nemocnici, vybaví mu tomograf a keď začína byť zle, poruší zákon - kupuje otcovi drogu a platí narkomanku "ošetrovateľku". A keď je najhoršie, kúpi otcovi v štátnej nemocnici aj (veriacu) sestričku, ktorá vykoná eutanáziu. Všetko za peniaze. Profesor trávi posledné chvíle v kruhu blízkych a priateľov v chate na malebnom brehu jazera.
