Ak hneď po útoku teroristov na Ameriku prevažná väčšina svetových politikov konštatovala, že svet sa zmenil a napokon si nový fakt civilizovaný svet ako celok uvedomoval, dnes už možno rozoznávať prvé štruktúry novej stavby. Pred našimi očami nastáva historický posun v medzinárodných vzťahoch. Najlepšie možno nebývalú zmenu identifikovať zo slov vodcov Ameriky, Ruska a Číny! Kým Bush na Putinovu adresu hovorí, že „oba naše národy musia byť schopné ubrániť sa proti novej hrozbe 21. storočia vrátane balistických rakiet dlhého doletu“, Putin odpovedá, že pre neho „by bolo dosť zložité súhlasiť s tým, že by nejaký terorista mohol uniesť medzikontinentálnu raketu a aj ju použiť“. Súčasne však dodáva, že „Amerika má v Rusku zásadnú podporu“ - netreba zabúdať, že Putin bol z medzinárodných politikov prvý, kto zatelefonoval Bushovi a vyjadril zdesenie nad tragédiou. Ak Bush hovorí, že „Čína sa k nám nespochybniteľne postavila v najhorších chvíľach“, a čínsky prezident Ťiang-Ce-min odpovedá, že „máme spoločnú predstavu o rozsahu hrozby predstavovanej terorizmom“, podobné výroky symbolizujú oveľa viac než suché konštatovanie pri pohľade na trosky rozbitých mrakodrapov Svetového obchodného centra v New Yorku. O minulej studenej vojne sa už viac-menej nehovorí a aj keď by Putin chcel zachovať povestnú zmluvu AMB z roku 1972 o obmedzení protiraketovej obrany, je viac než zrejmé, že aj otázky v tomto citlivom bode ako pozostatku konfrontačného obdobia majú šancu ocitnúť sa na rokovacom stole už v polovici novembra počas stretnutia Busha a Putina v Texase. Ide o vážnu vec a vplyv problému nemožno v žiadnom prípade zľahčovať.
Bush v súčasnosti reprezentuje Ameriku vystrašenú do takej miery, aká ešte asi v histórii nebola. Kým Európa má „vojnu takpovediac v krvi“ a Rusi veľmi dobre vedia, čo to znamená bojovať, Ameriku nikdy nenapadli na jej kontinentálnom území. Ani japonský útok na Pearl Harbor pred šesťdesiatimi rokmi nemal taký psychologický dopad ako 11. september. Amerika ukázala zraniteľnú tvár a bude mať veľmi dlho vnútorný problém, ako sa s tragédiou vyrovnať. „Liečba“ sa nezaobíde bez pomoci „zahraničných lekárov“. Nejde, pravdaže, o spojencov NATO - tí aktivovali piaty článok washingtonskej zmluvy, podľa ktorého útok na jedného ich člena je útokom na všetkých a v rámci možností aj odpovedali. Nejde ani o uchádzačov o vstup do aliancie - tí sa napokon od prvého dňa správajú, akoby boli plnoprávnymi členmi. Ide o vytváranie veľmi mocného trojuholníka, ktorý môže mať ďalekosiahly vplyv na tvorbu úplne novej geopolitickej situácie vo svete.
