. Jestvuje však aj oveľa decentnejší (diplomatickejší?) spôsob - ktorý je efektívny, ak sa poslanec do NR SR dostal ako náhradník za člena exekutívy alebo nejakého štátneho orgánu (alebo za vedúceho kancelárie hlavy štátu Ľudovíta Macháčka, všakže). V takom prípade sa člen vlády (alebo štátny tajomník, to je už odskúšané) vráti do NR SR, aby nahradil nehodného poslanca - a je po problémoch. Stále však ide o situácie, ktoré hovoria iba o vnútrostraníckych problémoch a hoci môžeme mať výhrady voči čistote takýchto spôsobov (aj keď napríklad pri návrate V. Mečiara do NR SR by sa skončili problémy s poslaneckou imunitou I. Lexu), hanba či pochybnosti neprekračujú stranícke hranice.
Oveľa hlúpejšie a „globálnejšie“ však je, ak sa do týchto straníckych čachrov zamontuje aj hlava krajinky - ktorá sa navyše zúfalo snaží vyvolávať dojem nadstraníckosti. S pikantným dodatkom, že napríklad prípad poslanca I. Sládečka, právom podozrivého z prapodivného narábania s financiami z okresného úradu práce, Strana občianskeho porozumenia neriešila tak „principiálne“ ako prípad poslanca J. Šimka. Že by preto, že Sládeček na rozdiel od Šimka nebol straníckym rebelom a ani zďaleka nenaznačoval záujem o stoličku pána Hamžíka?
