Spor vo vláde o ceny plynu opäť potvrdzuje, že na rozdiel od pôvodného delenia slovenskej politickej scény na mečiarovskú a protimečiarovskú sa do popredia dostáva postupné vyjasňovanie si skutočných pozícií a programových priorít politických strán. A aj keď v týchto procesoch neraz zaznievajú falošné tóny (starosť SDĽ o občana pri zvyšovaní cien plynu len veľmi ťažko zakrývala obavy o najväčšie súkromné podniky, ktoré z regulovaných cien plynu profitovali oveľa viac), v konečnom dôsledku ide o proces prirodzený a pozitívny, ktorého oneskorenie spôsobila nutnosť nahradiť mečiarovské vládnutie koalíciou protimečiarovskou. Tomuto vývoju napokon napomáhajú aj blížiace sa voľby a snaha stihnúť posledný vlak s voličskými preferenciami. Súboj o ceny plynu a nájomné v obecných bytoch sa takto stali vítanou príležitosťou pre ministrov za SDĽ, aby dali rázne najavo svoj sociálny rozmer (viacerými škandálmi svojich vrcholových predstaviteľov značne naštrbený).
Kryštalizovanie politickej scény – prejavené aj vo vytváraní stredo-pravého a stredo-ľavého bloku pre regionálne voľby – je momentálne koncentrované v otázkach privatizácie SPP, sporu o ceny plynu, platenia školného na vysokých školách či pripravovanej (?) dôchodkovej reformy. Rola SDĽ je v týchto dňoch zjavne antireformná – zdá sa však, že nech urobí SDĽ čokoľvek a s akokoľvek sociálne orientovaným slovníkom, nemá to vplyv na jej výraznejší vzostup v očiach voličov. Radikálnejších kritikov činnosti vlády je totiž mimo vládnej koalície nadostač – a v očiach proreformne naladenej verejnosti nemôže takáto ľavica uspieť.
