Na bielom nočnom stolíku pri posteli hrá rádio. Sú na ňom aj malé hodiny. Veľké digitálne číslice ukazujú, že je krátko po tretej.
To je hodina, keď pani Hana otvára nemocničnú izbu a prichádza za svojím synom. Deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok.
Jej syn už dva a pol roka spí.
Ona sa mu každý deň od tretej do piatej popoludní prihovára. Masíruje mu chodidlá, prsty, chrbát, krk, ramená. Strihá mu vlasy, holí ho a umýva. Rozpráva mu príhody z detstva, púšťa mu rozprávky, ktoré kedysi rád počúval.
A čaká. Jej syn žije. Dýcha a bije mu srdce. Napriek všetkým lekárskym prognózam a pochybnostiam dúfa, že raz sa z tohto nekonečne dlhého spánku prebudí.
800 dní v kóme
V máji 1999 si za volant auta sadol pripitý vyhadzovač z baru. Tridsaťročný muž šiel práve domov z práce. Vystúpil z električky, chcel prejsť cez priechod. Pár desiatok metrov od domu ho nabral na kapotu opitý šofér. Vliekol ho niekoľko metrov.
Diagnóza – na tele zopár škrabancov, na mozgu ťažké poškodenie. Kóma, z ktorej sa doteraz neprebral.
Konečný verdikt neurológov – apalický syndróm.
Je to tzv. bdelé bezvedomie. Stav, keď sú zachované iba životne dôležité funkcie tela, ako je dýchanie, trávenie, vylučovanie.
Sedíme pri Radkovej posteli a rozprávame sa tak, akoby nám rozumel. Radomír má otvorené oči.
Jeho mama je presvedčená, že vníma všetko, čo hovoríme.
„Radko, vieš, čo sa mi dnes snívalo? Že si si kúpil novú gitaru. Čo ty na to?“
Skloní sa k nemu, aby lepšie počul.
„Strašne rád hrával na gitare, keď bol malý, chodil aj na husle. Na tie hral prekrásne.“
„Pozrite, aké má nádherné prsty,“ berie mu ruku do dlaní.
Radko má stále otvorené oči a pevne stisne maminu ruku. Veľmi pevne.
„Tak už pusť,“ vymaní si pani Hana po chvíli ruku a do tej jeho mu dá malilinký vankúšik. Mladý muž, ktorý už svoje druhé narodeniny strávil na nemocničnej posteli, ho pevne stisne.
„Lekári hovorili, že preto tak silno stíska, lebo potrebuje istotu. Potrebuje sa niečoho držať. Tak som mu ušila takého malého pomocníčka.“
Jeden deň pacienta v kóme
Zdá sa to jednoduché. Pacient si pokojne spí, nevyrušuje sestry zvonením, nesťažuje sa, nepýta ustavične tabletky proti bolesti.
Paradoxne, práve takíto pacienti vyžadujú doslova nepretržitú starostlivosť, často omnoho intenzívnejšiu ako iní pacienti.
Každé tri hodiny ho sestry polohujú z jednej strany na druhú, obracajú, aby nevznikli preležaniny. Prebaľujú ho a umývajú ako malé dieťa.
Cez gastrosondu zavedenú do žalúdka dostáva špeciálnu výživu, ktorá obsahuje vitamíny, stopové prvky, minerálne látky.
Pravidelne za ním prichádza rehabilitačná sestra. Cvičiť s ním špeciálne cviky na podporu dýchania a pohyblivosti končatín. A, samozrejme, pohladiť ho. Povedať mu, že vonku svieti slnko. Že o chvíľu budú tri hodiny a opäť príde za ním mama. Čo na tom, že za tie dva roky nezaznamenala žiadnu odozvu.
Čo ak dnes?
Kóma je stav hlbokého bezvedomia, v ktorom môže byť postihnutý niekoľko mesiacov, dokonca aj rokov.
V gréčtine znamená kóma hlboký spánok. Svojím spôsobom je hlbokým spánkom aj kóma v medicínskom zmysle – stálym spánkom, z ktorého sa možno raz prebudíte, a možno ani nie…
MUDr. Milan Lukáč, primár Interného oddelenia Fakultnej nemocnice akad. L. Dérera na Krásnej Hôrke, kde Radomír leží, dlho váhal, kým sa rozhodol hovoriť do novín. Napokon súhlasil, ale len s podmienkou, že zachováme anonymitu rodiny.
Prípad je podľa neho z medicínskeho hľadiska jedinečný.
„Udržať pacienta v kóme taký dlhý čas a v takej výbornej kondícii je naozaj výnimočné. Je to výsledok starostlivosti celého tímu oddelenia, sestier, rehabilitačných pracovníkov, a v nemalej miere aj obetavosti jeho matky, ktorá si zasluhuje obdiv,“ hovorí MUDr. Lukáč.
Starostlivosť o takto postihnutých je veľmi vyčerpávajúca, náročná a absolútne závislá od tímovej práce.
Uzdravovanie z ťažkých úrazov hlavy je pre pacienta, jeho rodinu a zdravotníckych pracovníkov dlhý a emocionálne intenzívny proces.
Každé tri mesiace mu lekári prístrojmi merajú činnosť mozgu. Nález na mozgu je stále rovnaký.
„Matka však verí. Nemôžeme a nemáme právo jej brať nádej.“
Primár to rešpektuje.
Počas vizity sa s pacientom rozpráva, akoby naozaj vnímal, počul a rozumel.
Návšteva ako terapia
Na základe mnohých štúdií sú anestéziológovia a lekári z jednotiek intenzívnej starostlivosti presvedčení, že pacienti v bezvedomí majú bohatší vnútorný duševný život, než sme schopní im prisúdiť. To sa aktívne využíva pri ich zotavovaní.
„Komatózny človek má asi svoj vnútorný život, len ho nie je schopný navonok ukázať, a my sa o ňom nemôžeme presvedčiť,“ hovorí MUDr. Lukáč.
Návšteva u komatózneho pacienta nie je preto len obyčajnou návštevou – je to terapeutický proces.
To vie veľmi dobre MUDr. Jana Tkáčová, primárka neurologického oddelenia Liečebného ústavu v Čilistove, ktorá má dlhoročné skúsenosti s prebúdzaním detí z bezvedomia po ťažkých úrazoch mozgu.
„Rodič nesmie nikdy pred dieťaťom plakať. Aj keď je v bezvedomí, dieťa ho vníma. Aj keď sa mamám zdá, že kontakt nie je nadviazaný, vyžadujeme od nich, aby sa snažili nepoddávať sa pred deťmi emóciám. To je pre ne najťažšie,“ hovorí.
Treba sa im prihovárať. Hladkať ich, stimulovať dotykmi. Masírovať, spievať im. Prihovárať sa, aj keď nereagujú.
To všetko pani Hana denne robí.
Proces zobúdzania však môže trvať nekonečne dlho. Niekedy sa nepodarí vôbec.
Apalický syndróm znamená ťažký stav poškodenia mozgu, keď dochádza k rozpojeniu medzi kmeňom mozgu a kôrou mozgu, ktorá je vlastne dirigentom mozgu. Prerušia sa dráhy, ktoré vedú nervové vzruchy, ruky, nohy, zmyslové orgány nedostávajú žiadne pokyny.
Z človeka sa stane bábätko.
Človek môže zostať v trvalom stave kómy, tzv. vigilnej kóme, keď sa pozerá, žmurká, je schopný prehĺtať, ale nie je schopný akokoľvek naznačiť svoje potreby.
Je to len biologické prežívanie organizmu, ktoré nemá veľa spo- ločného s ozajstným životom. Ak ani po piatich rokoch pacient ne- reaguje na podnety, len leží a prijíma potravu, má poruchy cyklu spánku a bdenia, vtedy už lekári hovoria, že je to trvalý stav, že sa asi už nepreberie.
Vtedy sa aj v odbornej literatúre uvádza, že je minimálna šanca na zlepšenie.
Ktorá mama zradí svoje dieťa?
Hodiny ukazujú pol piatej.
Pani Hana nalieva synovi do žalúdočnej sondy uprostred brucha trocha minerálky. Denne musí vypiť aspoň dva litre tekutín.
Potom mu masíruje chodidlá. Naučila sa, kde sú reflexné body. Vystrihuje si všetky možné články o masážach, našla si v knihách, ako to treba robiť.
„Toto je výborná mastička proti preležaninám. Nemá žiadnu,“ ukazuje a stíši trocha hlas.
