Pozvali nás raz s manželom na besedu do jedného slovenského mesta. Vlastne, keď sme dvaja, tak na dve. Obe boli zorganizované na tú istú hodinu - mali sme si len vybrať, kto pôjde na ktorú. Jedna beseda mala byť so študentmi, druhá s dôchodcami. Môj muž sa rozhodol, že pôjde do gymnázia, poézia predsa len zaujíma študentov viac než dôchodcov - a ja si vraj zas lepšie rozumiem so starými ľuďmi.
Na hotelovej recepcii, kde sme čakali na odvoz, sa zjavil najprv riaditeľ gymnázia so sekretárkou. Odviezli si môjho muža - v elegantnej limuzíne. O ďalšiu polhodinku sa zjavil údržbár v montérkach - bol z domova dôchodcov a prišiel po mňa na starej 1203-ke. Viezli sme sa asi desať kilometrov. Cestou sme sa zastavili v železiarstve, kde som mu pomohla naložiť železné rúry. Beseda bola v jedálni. To, že varia mnou nie práve obľúbený kel, bolo cítiť už na chodbe. Besedy sa zúčastnilo šesť stareniek a jeden starček. Oboznámila som ich so svojím životom a porozprávala som im o knižkách, ktoré som napísala. Potom som ich vyzvala, aby mi kládli otázky.
Keďže som sa zmienila aj o tom, že sme ešte ráno boli v Prahe, chceli vedieť, koľko stojí v Prahe kilo údeného bôčika a koľko kilo bryndze. A či tam vôbec majú bryndzu a ak majú, ako ju volajú. Otázky boli aj na iné potraviny a drogistický tovar, na ktoré som nevedela dať uspokojivú odpoveď. Na záver besedy mi vetchý starček podal papierik, na ktorom bol zoznam vecí, ktoré mu mám pozháňať v Prahe. Aby sa aj on niečo opýtal, chcel vedieť, koľko mám rokov. Ukázalo sa, že je odo mňa o rok mladší. Po besede sme si presadli z "besedného kútika" k väčšiemu stolu, kde sa podával obed. Na stole predo mnou sa objavil plný tanier kelu. Jedna starenka na chvíľu zmizla a vrátila sa s tajnostkársky zavretou dlaňou. Keď ju otvorila, ukázalo sa, že v dlani skrýva natvrdo uvarené vajíčko. Hodila mi ho do kelu:
