Napríklad Martin, po dvoch týždňoch samoty hodil do lesa celú svorku. Najprv som si myslel, že vlkov a obdivoval som ho, že aký je mocný chlap. Potom však vysvitlo, že to bola stolárska svorka, ktorá ho od začiatku jedovala, lebo sa sama uvoľňovala. Nakoniec ju zdrapil, čosi nezrozumiteľné zareval a hodil ju do lesa na druhej strane potoka.
Pýtal som sa ho aj, či sa po večeroch nebál.
"Nie. Bol som taký unavený, že som iba ľahol a spal."
Naozaj po ňom ostalo neuveriteľne veľa dobrej roboty, a to bol ešte nespokojný, ako málo toho stihol.
Dvojmetrový Tomáš podľa dostupných informácií skôr trpel nejakou rozladenosťou a smútkom. V doline je skoro stále tma a mlyn má okná otočené na polnočnú stranu slnka, čiže na sever. Aj keď zasvieti slnko, tak do okien sa nikdy nedostane. A Tomáš tu bol sám akurát v jesenných dažďoch...
Keď sa na seba pozrel do zrkadla, tak strácal ľudskú podobu. Keby sme ho ešte dlhšie nechali samého, možno by sme ho po čase našli niekde v lese, ako žerie surové mäso diviaka, ktorého práve ulovil. Takto sa však podarilo zachrániť jeho vegetariánstvo.
Štádiá mojej samoty boli rôzne. Po pár dňoch som sa začal rozprávať s vecami. Polienku, ktoré som rúbal, som povedal, že má tú česť, že na ňom budem piecť chlieb, vode, čo pískala na peci, som vynadal, nech ma neotravuje, a keď mi zasyčala fajka, mal som pocit, že ma napomína, aby som si o sebe veľa nemyslel. Potom prišli rôzne hororové predstavy. Stále som mal pocit, že pri prameni si niekto umýva ruky a bál som sa, že keď tam nakuknem, od prameňa zdvihne hlavu nejaký vlkolak. No úplne najhorší bol Michael Jackson. Už len tá predstava, že otvára dvere na mlyne a vchádza dnu, mi naháňala husiu kožu. A k tomu ešte tie všelijaké hlasy, čo počuť v noci z potoka a neustále zdanie, že okolo okna zrazu niekto prešiel, bŕŕŕ. No potom som pri prechádzke po lese našiel mŕtvu jelenicu, ktorú strhol rys. Tak som ho stopoval do divokej hory a všetky iracionálne strachy zrazu zmizli. A nielen iracionálne.
