Ropa a územie sa dajú vybojovať naspäť, s duchom či dokonca dušou už nastáva problém.
Už o tri mesiace si Iračania budú vládnuť sami, so spojeneckými vojakmi za chrbtom, ale sami. Dnes sa bojuje o to, kto bude pri irackom koryte a kto bude udávať rytmus. Ani zďaleka to nemusí byť ten, kto dnes verejne drží dirigentskú paličku povstania, revolty či, ako hovoria Arabi, intifády. Vodcu šíitov Sadra môže jeho revolúcia aj zožrať. Až potom sa bude špekulovať, kto a prečo ho nasadil, kto skutočne ťahá nitky. Reči o tom, že ide o spontánny výbuch hnevu, sú naivné: šíiti zažili oveľa traumatizujúcejšie zážitky ako zatvorenie (dočasné) radikálneho nenávistného plátku. Len začiatkom minulého mesiaca sa v Karbale a Bagdade skončili oslavy ich sviatku Ašúra krvavo. Aj z toho obviňovali Američanov, ale zväčša zostali sedieť doma. Napokon, nebojujú len šíiti: sunniti vo Fallúdži prekročili lynčom štyroch Američanov pomyselnú hranicu. Teraz sú zavretí vo svojom meste a strieľajú sa s Američanmi. Obe skupiny sú stále nenávistnejšie, útočnejšie a zdá sa, že organizovanejšie. Naopak spojenci sú stále zraniteľnejší, defenzívnejší a zmätenejší. Profitujú z toho tí, čo nechcú, aby bol v Iraku pokoj, stabilita a v dlhodobom výhľade aj nejaká forma demokracie. A je úplne jedno, či sú to teroristi, saddámisti, okolití diktátori či náboženskí extrémisti. Ich víťazstvom by bolo, keby donútili Západ stiahnuť sa a nechať im krajinu na to, aby v nej experimentovali, ako to robil Saddám.
