až do stredu dediny. Vedľa kostola za vysokým došteným plotom bola stará záhrada, no raj! Dozrievali čerešne.
Keď som sa priblížil, traja chlapi stavali okolo nej nový plot. Na tom starom bolo metrovými písmenami napísané: Nech žije Dubček. Vápnom, pamätám si to presne. Vo vzduchu voňalo rezivo, chlapi bez slova tĺkli klince do novučičkých dosiek.
Pozdravil som, Pánboh pomáhaj, ale chlapi mi neodpovedali. Pozdravil som ešte raz. Ic do rici, odvrkol mi jeden, keď som pozdravil tretí raz. Hm, z čerešní teda nič nebude, pokrčil som plecami a pobral som sa k fare. Napratal som sa zelenými egrešmi. Až do večera som sa cítil biedne.
V lete 1998 som pribudol do Bratislavy. Vo voľných chvíľach som sa ju učil spoznávať. Tešil som sa, že sa v metropole už nestratím. Zatúlal som sa na horný koniec Poštovej, vošiel do podchodu. Z podchodu vedú schody na mierko. Ústia rovno oproti Prezidentskému palácu. Vychádzal som po schodoch na námestie, keď tu zrazu: oproti mne sa hnal chlap, kabátisko rozviate, v tvári kŕč. Predseda vlády, vytreštil som oči, a živý. A tak blízko. Čo teraz? Čím začať? Toľko som mal toho na srdci.
Nestihol som nič. Dva kroky pred ním štrádovali rujní chlapci. Jeden z nich ma spakruky prišpendlil o múr, druhý ma pridržal, kým premiér neprešiel. Dobrý deň, pán premiér, zavolal som za ním. Vladimír Mečiar sa ani neotočil. Premiér a nevie odzdraviť, zavolal som za ním. Premiér a nevie odzdraviť! Tučný ukazovák pod nosom ma umlčal.
Premiér a nevie odzdraviť, hundral som si popod nos až do večera. Koľkokrát som sa zastrájal, že ja by som mu povedal, Mečiarovi jednému, ja by som mu ukázal, čo si o ňom myslím, len ho tak dostať do rúk. Dobrý deň, pán premiér! To bolo všetko, na čo som sa zmohol. Ohúrený, zahanbený, ponížený. Až do večera som sa cítil biedne.
