Slovensko nemá šťastie na svojich prezidentov. Toho úplne prvého sme si obesili ako vojnového zločinca. Druhého nám vnútil Mečiar. Vybral si ho za verné služby pri rozbíjaní Česko-Slovenska, súdiac, že mu rovnako dobre poslúži aj pri budovaní nového Mečiarlandu. Nevyšlo to, Kováč časom precitol, stále menej plnil očakávanú rolu Mečiarovho adlátusa, až skončil ako jeho nepriateľ číslo jedna. Vtedy ešte Mečiar na tento post neašpiroval, mal lepší. Keď ho stratil, bol by mu dobrý aj prezidentský, ale národ si už v priamych voľbách vybral menšie zlo, bývalého nomenklatúrneho komunistu Schustera. Vyfarbil sa ako do seba zahľadený exhibicionista, plniaci svoj mandát podľa hesla: Čo je dobré pre mňa, bude dobré aj pre Slovensko .
Štvrtý v poradí vstúpil do hry podľa vzoru oboch týchto svojich predchodcov. Tak ako Kováč aj on v úlohe predsedu parlamentu verne slúžil Mečiarovi, navyše imitujúc pritom aj jeho štýl ba i slovník. Tak ako Kováč prestal aj on plniť túto svoju predpísanú rolu, keď z nej už nijako nemohol profitovať. Iba preto sa Gašparovič od Mečiara odpútal skôr, než sa stal prezidentom. Vtedy, keď prestalo platiť, že Mečiar si ho na tento post cieľavedome pripravuje. Iba tak došlo k tomu, že sa napokon oni dvaja stali ostatnými neľútostnými súpermi v boji oň.
Gašparovič hral aj Schusterovou kartou menšieho zla. Pokiaľ ide o politickú minulosť tých dvoch, Gašparovič iste nebol menším zlom proti Mečiarovi. Horlivý služobník zlého pána nemá poľahčujúce okolnosti. Môže byť iba menej viditeľný. Ako menšie zlo do budúcnosti ho však pochopila tá časť jeho voličov, ktorú vyhnala k urnám až záverečná konfrontácia tých dvoch pred televíznymi kamerami. Mečiar ich vydesil, predstavil sa im po rokoch opäť ako starý známy agresívny mocibažný psychopat, ktorý sa neštíti ničoho: nič nezabudol, ničomu sa nenaučil .
