Mikuláš Dzurinda po ukončení konferencie Quo vadis, Slovensko? cez STV oznámil, že si želá vytvorenie volebnej koalície centristických a pravicových strán. Hovoril o spojenectve bez ohľadu na prevládajúce náboženstvo, národnostnú príslušnosť a pravicovú (ne)radikálnosť programov jednotlivých strán. Naznačoval koalíciu od SDKÚ až po SMK.
Fakt, že s touto iniciatívou prišiel až po sneme KDH, ktoré oznámilo samostatnú kadidatúru, vyvoláva otázniky, či šéf vlády a predseda SDKÚ správne časuje politické signály vysielané potenciálnym spojencom. Spôsob, akým Dzurinda oznámil predstavu pravicovej koalície, zasa nasvedčuje, že celý projekt je len v plienkach a stranícke orgány žiadnej z dotknutých strán (s výnimkou KDH) o ňom neprijali zásadné rozhodnutie. Aj keď mnohé okolnosti stoja v ceste vytvoreniu stredovo-pravicovej koalície, realizácia tejto myšlienky by mohla vážne zamiešať karty pri rozdeľovaní moci po voľbách.
Pravicová a centristická časť spektra sa od volieb 1998 zásadne zmenila. Najsilnejšia pravicová strana KDH je jednou z najslabších. DS je na tom ešte horšie. SMK si dokonca posilnila postavenie o niekoľko percent. Na scéne sa objavila SDKÚ a vznikli nové centristické patraje Smer a ANO. Z úvah o vytvorení predvolebnej koalície možno vopred vylúčiť Smer, pretože jeho politický úspech závisí od toho, ako presvedčivo sa dokáže vymedziť voči koalícii aj opozícii. Ostávajú rôzne kombinácie koalícií SDKÚ, SMK, ANO, DS a prípadne aj KDH. Kresťanskí demokrati by asi museli uvažovať o prehodnotení vzťahu k tomuto spolku vo chvíli, keby sa všetky ostatné pravicové strany dohodli. Vytvorenie pravicovej koalície prináša veľa rizík, ktoré môžu vyvolať podobné problémy ako Mečiarovým volebným zákonom vynútená SDK. Na druhej strane by takáto formácia v závislosti od svojej šírky mohla hrať jednu z najdôležitejších úloh pri vytváraní budúcej vládnej koalície. Ašpirácie Roberta Fica na premiérske kreslo by boli vážne ohrozené.
