FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Dnes už pre svet nie je novinkou, že na Slovensku chlapci hokej hrať vedia. Nepredstavujem si to tak, že v Mongolsku pred jurtami o ničom inom nehovoria, ale tí, ktorí o hokeji počuli, už nemajú šancu tváriť sa nechápavo, keď sa slovenský hokej dostane do pivných rečí.
Hokeju rozumiem len toľko, aby som dokázal mať z neho radosť. Priznávam bez mučenia, zaujíma ma, iba keď hrajú naši. Hrajú vynaliezavo, rytiersky, víťazne. Dokonca aj české noviny o tom tak píšu, napriek tomu, že ich naplno zamestnáva adorovanie Jágrtímu.
Ostatné dva týždne som strávil v Ostrave. Skúšam Gulivera. Nie malú násobilku, pripravujem inscenáciu s týmto názvom. Swiftov svetobežník je mýtus. Sympatický mýtus. Jeho čaro spočíva v optike. Veľký medzi malými, maličký medzi obrami, normálny medzi šibnutými. Malé sa mu vidí byť milé, veľké strašné, vyšinuté, smiešne. Meštiacka logika, v tom čase nová a s odpustením pokroková.
Jonathan Swift vidí len to, čo chce. Ale skvelo o tom vie rozprávať. A o to tu práve ide. Nie je dôležité, čo Guliver zažil. Dôležité je, ako vierohodne o tom dokáže rozprávať. Napriek kyslým pohnútkam autora (pamfletistická pomsta britskej korune za nepriznanie dedičných výsad), génius jeho talentu stvoril v Guliverovi mýtus večného hľadania, očarúvania a hravosti.
Iný skvelý rozprávač Daniel Defoe objavil pre nás svojho Robinsona skoro v tom istom čase - prvé vydanie vyšlo roku 1719. Pred ním aj po ňom tvorili mnohí skvelí rozprávači. Homér, Cervantes, Čechov, Tolkien, Márquez, bratia Strugackí, Llosa, Heller, Brautigan. Majstrovsky porozprávali o udalostiach, ktoré sa v zmysle vnútornej logiky rozprávania naozaj udiali.
Rozprávali heroizujúco, úsmevne, výsmešne. Ale hlavne s chuťou. A to je dôležité. Spolupatričnosť sa potvrdzuje zdieľaním mýtov. Mýtus musí nadchnúť jednoducho preto, aby v mene starých (rozumej večných) ideálov vstali noví bojovníci.
Patrím ku generácii, ktorú mala čakať svetlá a bezproblémová budúcnosť. Potom prišlo prebudenie z rodu technických knokautov. Je mi ľúto, ale mnohí moji rovesníci sa z toho už nikdy nepreberú. O tých starších ani nehovoriac. Nostalgia je to najlepšie, na čo sa mnohí dnešní štyridsiatnici a ostatní zahriaknutí budovatelia poväčšine zmôžu. Proti tejto neduživej skepse treba postaviť mohutný múr nevšímavosti. A oprieť ho o nový mýtus. Mýtus hľadania. Od oživeného "my" k sebavedomému "ja" a naspäť k hrdému "my". Tí mladší to vedia lepšie, chvalabohu. A my diváci sa tešme aspoň z toho, že môžeme byť pri tom.
Generácie, ktoré sa stanú súčasťou mýtu, sú šťastnými generáciami. A tak to tu máme v plnej kráse. To my sme hrali pekný hokej. Radosť z neho je naša. Úžitok takisto. Svedectvo o tom sa dá vydať iba rozprávaním. Veľká radosť, veľa rozprávania. Je dobré vnímať pocit spolupatričnosti. Cítiť lakeť pri lakti. Mať sa s kým podeliť o radosť. Či už v divadle, na štadióne, alebo hoci aj pri pive. Jasné, chlieb preto lacnejší nebude, počuť vrčať kyslé tlamy.
Mám radosť z pocitu, že sa môžem identifikovať s fenoménom, ktorého atribútmi sú rytierskosť, šikovnosť a bojovnosť. Po tieto dni sa zasa raz ukázalo, že som si "našich" dobre vybral. Rytiera nerobí brnenie, ale jeho skutky. Nedajme sa mýliť, ani tí rozprávkoví nebojovali proti drakom. Bojovali za svoje princezné. A možno aj preto, aby zápecníci ako ja mohli o tom trúsiť pivné reči. Ak mali šťastie na rozprávačov, zrodili sa mýty. Tento hokejový už konečne nie je o Palčekovi a obroch. Je o radosti zo spolupatričnosti. Ale to už nehovorím o hokeji.
Silvester Lavrík (1964) režisér a spisovateľ. Žije v Bánovciach nad Bebravou a v Bratislave. Vyšli mu knihy Allegro barbaro a Villa Lola. Inscenáciu Villa Lola práve uvádza Mestské divadlo v Bratislave.
