Na rieke Sázava v Havlíčkovom Brode v Českej republike odhalili recesisti pamätník stredu Európy v podobe obrovského lievika. Fakt, že stred Európy je v Havlíčkovom Brode, ako prvý vážne vyslovil a obhájil Jára Cimrman. Dielo Martina Štellera meria 3500 milimetrov. FOTO - ČTK
Česká republika sa na ceste do Európy odvážne rozbehla. Aj tak to bude detské drc-bum-žuchČechy majú naozaj zvláštnu polohu. Ktorá iná krajinka sa počas jediného dňa - 17. novembra 1989 - dokázala presťahovať z východnej do strednej Európy?
Navyše môžeme odvážne tvrdiť, že sme do strednej Európy patrili vždy - veď zaručene ten naozajstný, pravý, nefalšovaný, vedeckými metódami zistený stredobod Európy leží pri mestečku Kouřimi, asi štyridsať kilometrov na východ od hlavného mesta. Videla som to na vlastné oči: je to vyvrátená drevená tyčka zapichnutá do poľa, ktoré je zničené eróziou a tým, čomu sa v časoch totality hrdo hovorilo "intenzívne hospodárenie".
Červené varovanie
Keď sa na to pozriete z hľadiska novodobej histórie, musíte uznať, že odvliecť nás koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zo strednej Európy na východ nebolo také jednoduché.
Za socializmu sovietskeho typu množstvo vecí nefungovalo, ale obrovský kladkostroj pochádzajúci z čias cárskeho Ruska nás rok čo rok dokonale presúval ďalej a ďalej na východ. Aj ľudia mojej generácie, tí, čo sa narodili v čase, keď už spirituálne vzdialenosti medzi Prahou a Moskvou boli oproti časom prvej republiky sotva polovičné, to vnímali ostro. Preratúvali sme, akou rýchlosťou - vyjadrenou vo verstách za päťročnicu - ubiehame.
A potom lano kladkostroja prasklo - a my sme sa vrátili do stredu takou rýchlosťou, až sa nám z toho zatočila hlava. Najprenasledovanejší disident sa stal prezidentom. Hneď nato sme boli v NATO. A teraz sme súčasťou Európskej únie.
Je to dobré? Je to zlé? Ťažko povedať. Mnohí z tých, ktorí ešte pred rokom náš vstup do únie schvaľovali, sa teraz začínajú báť rastu cien, prípadne straty našej národnej identity, ktorú predstavuje hrozné moravské víno (ktoré teraz vraj nebudeme môcť produkovať, zato však budeme môcť rovnako príšerné víno dovážať zo Španielska), tuzemský rum bez trstinového cukru, ktorému sa z úradnej moci bude musieť hovoriť tuzemák, či utopence, ktoré si už nekúpime v hypermarketoch, ale od pravého krčmára, ktorý ich už tridsaťpäť rokov nakladá do pohára podľa tajného receptu (a niektoré aj vyzerajú, že tam tých tridsaťpäť rokov prežili).
O čo všetko prídeme?
Vie to niekto? Čo je na tom pravdy, že podľa noriem Európskej únie musí byť meter pred koncom každej rolky toaletného papiera červené varovanie vo všetkých jazykoch - alebo si z nás niekto uťahoval?
Smer putovania krajinky menom Česká republika sa kyvadlovým pohybom obrátil a my sme zamierili do Európy pre zmenu nablýskaným elektromotorom menom kapitalizmus či globalizácia.
Zamieriť kamkoľvek v rámci našej vlasti je však v poslednom čase dosť obtiažne. Tu uzavretý nájazd na diaľnicu, tam tri pruhy splývajúce do jedného. Čo sa deje? Nič, to len cestári - za peniaze od únie - opravujú cestu. Vodiči si síce ešte nezvykli na zdvorilé gestá Západu, zato sú už dosť vzdelaní v západnej, ba dokonca americkej gestikulácii, a tak zdravia zdvihnutými prostredníkmi - to je gesto, ktoré tu ešte pred desiatimi rokmi nikto nepoznal.
Žlto-čierni "ležiaci policajti" - hrbole prišraubované na vozovku - majú zaistiť, aby adrenalínoví vodiči so supermodernými autami nezabíjali chodcov na priechodoch. Fakt je, že na tých hrboľoch najviac trpí pérovanie obstarožných áut tých, čo na lepšie nemajú.
Odvážne rozbehnutie
Ale chodci sú na tom o niečo lepšie. Pokiaľ sa nevyberú s kočíkom po chodníku na brehu Vltavy, ako nedávno ja s kamarátkou v Dobřichoviciach. Nebola to nijaká zábava. Všade naokolo sa usilovne pracovalo. Robotníci - všetko asi nie práve legálni prisťahovalci z krajín, ktoré do Európskej únie tak chytro nevstúpia - prudko kapitalistickým tempom dláždili chodníky s dokonalým vzorom a v pravidelných rozostupoch v nich nechávali guľaté otvory, do ktorých už čoskoro zasadia stromčeky. Z pôvabnej, ale notoricky neupravenej dediny sa stane obec ako zo žurnálu. Vraj za peniaze, ktoré nám Európska únia poskytla na obnovu po záplavách v roku 2002.
Malú Nikolku sme museli vybrať z kočíka. Chceli sme ju niesť, ale ona trvala na tom, že bude ťapkať pešo. Odvážne sa rozbehla, lenže zapadla do dier pre stromčeky, potkýnala sa o dlažobné kocky a stále padala. Netušila, že aj táto jej cesta drc-bum-žuch je cestou našej krajiny do Európy. Nerozplakala sa, je to statočné dievčatko.
