Pri príležitosti sedemdňového festivalu kultúry v európskom Bruseli vystavil umelec Benjamin Verdonck na fasáde budovy bruselského admninistratívneho centra obrovské lastovičie hniezdo. FOTO - TASR/AFP
Nie sme ako východná Európa alebo Rusko." V týchto dvoch vetách bolo artikulované sebavedomie, ktoré momentálne zdieľa mnoho občanov v nových štátoch Európskej únie, a pocit, v ktorom sa nostalgia mieša s triumfom.
Kto by si pred desiatimi rokmi pomyslel, že krajiny ako Slovensko či Slovinsko alebo Lotyšsko budú tak rýchlo členmi únie? Hoci si všetci mysleli to isté - že sa vracajú do Európy. Znelo by to ako sen a aj to bol sen. Hlásiť sa k Európe a k európskej zvláštnosti bol štít proti komunizmu, proti veľkej nespravodlivosti dejín, ktorému boli po vojne tieto krajiny podriadené. A zároveň bola Európa metaforou lepšieho života, slobody, luxusu a krásy, všetkého, čo ich životu chýbalo.
Lenže patriť k Európe znamenalo: patriť k západnej Európe. Lotyšská študentka jedným dychom vylúčila zo svojej budúcnosti tak východnú Európu, ako aj Rusko. Tak ako milióny "nových Európanov" predpokladá, že ich krajina je teraz nadradená ostatným, ktoré Európa práve nechala za sebou. Budú pravdepodobne trpko sklamaní, keď zistia, že prvé, čo v Európe uvidia, bude prevaha.
To oni teraz budú "noví Európania", na ktorých sa tu budú dívať zvrchu. Právom, pretože aj napriek všetkým politickým a hospodárskym zmenám sa mentalita občanov až tak veľmi nezmenila.
Títo "noví Európania" nepočítajú s tým, že si najprv budú musieť osvojiť základy. Patrí k nim ochota ťažko pracovať, ale ešte viac umenie uzatvárať kompromis. Slovo "kompromis" akoby sa v ich mentálnych slovníkoch dosiaľ nevyskytovalo, a desať rokov experimentálnej demokracie nestačí na to, aby sa to zmenilo - najmä keď nové vlády často vládnu rovnako autoritatívne, ako to robili komunistické strany. Súčasťou ich života neboli rokovania medzi zástupcami rôznych záujmov či rôznych politických presvedčení. A nie je jednoduché naučiť sa, že v spoločnosti žijú aj "iní", na ktorých treba brať ohľad, napríklad etnické menšiny, ochrancovia životného prostredia alebo homosexuáli. Veď predtým sme ani nevedeli, že títo "iní" vôbec môžu existovať. A teraz sa "noví Európania" budú musieť nielen naučiť, ako s tými "inými" vyjsť, ale aj že ich je nekonečne veľa aj v ostatných krajinách únie.
Ale najťažšia bude pre "nových Európanov" skúsenosť, že len oni sami budú niesť zodpovednosť za svoj život. Viacero generácií v komunistickej Európe vyrastalo bez tejto skúsenosti. To, že tej skúsenosti zostali ušetrené, tvorilo prívetivú stránku komunizmu: pri každej ťažkosti, pri každom zlyhaní tu bol niekto iný, kto za to mohol. Jednotlivec nemohol rozhodnúť nič, ani kam ísť na dovolenku. Keď sa v obchodoch nedalo nič kúpiť, byty boli malé a práca zlá, mohol za to štát alebo strana. Mnoho občanov nových štátov EÚ už nebude mať žiadne ospravedlnenie. A to nebude pre nich ľahké.
Najmä ak veria, že v únii bude z nejakého skrytého dôvodu všetko lepšie. Prečo by inak boli chceli do nej vstúpiť?
A napokon, "noví Európania" sa opäť ocitnú v triednej spoločnosti. Z minulosti poznajú "červenú buržoáziu", komunistickú vrchnosť. Ale v chudobných krajinách nebili rozdiely medzi touto vrstvou a bežným ľudom až tak do očí. Koniec koncov, aj "červená buržoázia" bola chudobná. Po konci komunizmu sa ľudia museli dívať, ako s prudkou rýchlosťou rastie sociálna priepasť medzi bežným ľudom a tými, čo boli schopní vyťažiť zisky z privatizácie štátneho majetku a čierneho trhu. Keď teraz vstúpili do Európskej únie, nenájdu tam väčšiu rovnosť, len jemnejší triedny systém.
Niektorí "noví Európania" majú obavy, že sa s nimi bude zaobchádzať ako s občanmi druhej kategórie. A naozaj, niet veľkého dôvodu triumfovať. Lotyšská študentka to ešte len zistí.
Slavenka Drakuličová (1949) spisovateľka. Žije vo Viedni alebo na chorvátskej Istrii, kde sa narodila. Jej najslávnejší román je Ako keby som neexistovala.
