Koncom tretieho roka vládnutia sa koalícia ocitá v kríze osobných a politických vzťahov. Vládne strany neprejavili náznak úsilia o pozitívnu prezentáciu vládnutia. Premiér usporiadal konferenciu o „blbej“ nálade a zvyšok koalície sa tvári, že blížiace sa zúčtovanie sa jej netýka. Mikuláš Dzurinda obviňuje koaličných partnerov, že si osvojili opozičnú rétoriku a tí mu svojím konaním dávajú za pravdu. Najlepšie to vystihujú výroky poslanca KDH Františka Mikloška.
Ten na obvinenie premiéra reagoval tvrdením, že „teraz si už každý berie zodpovednosť za svoj rezort. SDKÚ za osem členov vlády a KDH za jedného“. Podľa neho sa kresťanskí demokrati hlásia k volebným sľubom SDK, ktorej boli najsilnejšou zložkou, „len v zmysle zodpovednosti jednotlivých rezortov“. Mikloško pripúšťa zodpovednosť KDH len za rezort spravodlivosti, čím vystavuje vlastnú stranu do rovnakého svetla, v akom bolo SKDH pred koncom vládnutia kabinetu premiéra Jána Čarnogurského. Vtedajší minister poľnohospodárstva Viliam Oberhauser síce sedel vo vláde, ale v parlamente vystupoval v zhode s Mečiarovým HZDS. Postoj poslanca Mikloška je odlišný len v jednom. V rámci vládnej koalície realizuje samostatnú opozičnú politiku. Kresťanskí demokrati tak Dzurindovi vracajú to, že namiesto Palacku nenavrhol za ministra Palka, ale Macejka, a na miesto Pittnera si tiež neosvojil Palka, ale Šimka. Podobne ako KDH sa však správajú aj ostatné strany vládnej koalície. Napríklad postoj SDĽ k spoplatneniu externého školstva je typickým prejavom vierolomnosti Migašovej družiny, ktorá sa domnieva, že týmto druhom populizmu zachráni na úkor zodpovedného vládnutia svoju parlamentnú existenciu. SOP akoby už ani vo vláde nebola, čo pravdepodobne priamo úmerne súvisí s jej dešperátnymi preferenciami. Najkorektnejšie sa v tomto období správa SMK. Tento „luxus“ si dnes môže dovoliť asi preto, lebo je jedinou vládnou stranou, ktorej verí viac voličov ako v roku 1998.
