grafika
Koncept odpustenia je v striktnom zmysle tohto slova záhadný. Svojou scénou, podobou, jazykom je zo všetkého najviac pripútaný k náboženskému dedičstvu - ktoré by sme mohli nazvať abrahámitským - to by mohlo spojiť spoločný koreň židovstva, kresťanstva a islamu.
Čo ako je tá tradícia komplexná a diferencovaná až konfliktná, je svojho druhu jediná, a zároveň pritom mieri k zovšeobecneniu toho, čo sa odvíja ako akési divadlo odpúšťania. Odvtedy sa samotný rozmer odpustenia uprostred tejto globalizácie stiera a s ním aj celá jeho miera, jeho konceptuálne hranice.
Hrá sa úprimne aj neúprimne
Vo všetkých scénach pokánia, priznaní, prosieb o odpustenie či ospravedlňovania - ktoré sa na geopolitickej scéne od druhej svetovej vojny hromadia a zvlášť rýchlo ich pribúda v posledných rokoch - nevidíme už len jednotlivcov, ale celé spoločenstvá, profesné združenia, predstaviteľov cirkevných hierarchií, vládcov a hláv štátov, ako žiadajú "odpustenie". Robia to jazykom abrahámitov, jazykom náboženstva, ktorý (napríklad, v prípade Japonska či Kórey) v týchto spoločenstvách vôbec nemusí byť dominantný, ale ktorý sa už stal univerzálnym idiomom práva, politiky, hospodárstva či diplomacie: je zároveň vykonávateľom aj príznakom tejto internalizácie. Prudké pribúdanie scén pokánia a žiadostí o "odpustenie" okrem iného nepochybne znamená všeobecnú naliehavú potrebu pamäti: treba sa obrátiť k minulosti a tento akt rozpamätúvania, sebaobviňovania, "pokánia", sebausádzania na lavicu obžalovaných sa má konať mimo inštancie súdu a mimo inštancie národného štátu.
