V perspektíve blížiacich sa parlamentných volieb politické strany pochopili nevyhnutnosť zmeny v komunikácii s občanmi. Posledný rok sa viaceré z nich snažili získať nových voličov najmä legislatívnymi iniciatívami. S poslaneckými návrhmi zákonov sa roztrhlo vrece a parlament odmietol aj niekoľko skutočne potrebných zmien (napríklad Kresákovu novelu volebného zákona).
Vo volebnom roku však bude väčší dôraz kladený na všeobecnú líniu strany, jej profiláciu a dlhodobé ciele. Napríklad SDKÚ sa ústami Ivana Šimka prihlásila k modernej kresťanskodemokratickej politike. Pokiaľ v súťaži poslaneckých iniciatív bola SDKÚ „hendikepovaná“ - najsilnejšia vládna strana si ťažko môže dovoliť navrhnúť novelu zákona, ktorá nie je prakticky realizovateľná, a potom dúfať, že neprejde - v oblasti sebaprofilácie má deficit, ktorý si zapríčinila sama. Ak by sme chceli definovať rozdiel medzi Šimkovým „moderným“ chápaním kresťanskodemokratickej politiky s „principiálnou“ kresťanskou politikou KDH na základe ich praktickej činnosti, objavíme dva základné rozdiely: 1. politika KDH je skôr kresťanská, kým politika SDKÚ je skôr demokratická; 2. politika KDH chápe zodpovednosť za vzťah konania politika k princípom, ktoré vyznáva, a kompromisy považuje za nevyhnutné zlo, SDKÚ považuje zodpovednosť za vzťah konania politika k potrebám Slovenskej republiky a kompromisy považuje za normálnu súčasť politiky. Príkladom môžu byť vyjadrenia M. Dzurindu a V. Palka k možnosti povolebnej spolupráce s dnešnými opozičnými stranami. Palko vylúčil z možnosti spolupráce HZDS a Smer z principiálnych dôvodov - nemá v úmysle voliť ani menšie, ani väčšie zlo, najmä ak nevie, ktoré z dvoch ziel je to menšie. Dzurinda z tejto dvojice vylúčil len HZDS s úplne iným odôvodnením - účasť tejto strany vo vláde by mohla spôsobiť problémy v integračnom procese, ktorý je pre Slovensko životne dôležitý. Zdá sa však, že hodnotová orientácia SDKÚ a KDH je veľmi podobná a názorové rozdiely sú najmä v spôsobe praktickej realizácie politiky.
