„Preboha, a to ako oznámia takú správu?“ pýtajú sa ľudia, ktorí sa dopočuli o nešťastí, ktoré sa stalo pred pár dňami. O osudovej havárii, keď tridsaťročný Oleg dostal zo soboty na nedeľu na mokrej ceste v zákrute šmyk a neovládateľné auto sa doslova zakliesnilo do stĺpa. Bilancia – traja ťažko zranení, jeden mŕtvy. Zostala po ňom manželka so šesťročným dievčatkom.
Ako sa oznámi taká správa?
Jednoducho, niekto nad ránom rázne zazvoní pri dverách. Muži v uniforme si najprv overia totožnosť a potom oznámia fakty. Sami toho ešte veľa nevedia, nedokážu odpovedať na otázky. Napokon zasalutujú a nechajú človeka s čerstvou správou samého.
Úrady ho v tom však celkom samého nenechajú. Od rána sa začína kolotoč vybavovaní, ktorý príbuzného zamestná až do pohrebu. Je to celkom dobrá barlička. V jednom však nepomôže. Z blízkeho, ktorý tragicky zahynul, sa stal prípad, a ani najbližší už k nemu nemôže. Až do pohrebu patrí inštitúciám, a tie jednoducho nemajú dôstojné miesto, kde by sa mohlo dať posledné zbohom a posledné pohladkanie.
Ako príde smrť?
Je polnoc. Rozveselené skupinky opúšťajú hradné pivnice. Dnešok patril koňom. Hubertovej jazde, teda zavŕšeniu koničkárskej sezóny, keď sa tí, čo sa upísali koňom, stretávajú na hromadnej jesennej prechádzke lesom. A večer sa veselia.
Je medzi nimi aj Oleg. Preňho je večer o to slávnostnejší, že Hubertovu jazdu išiel prvý raz. Na Slovensko prišiel z Ukrajiny aj so ženou a dcérkou, lebo doma sa nedá uživiť. Vyštudoval školu pre „koňákov“, ale kováčskemu remeslu ho naučil dedo. Stal sa z neho kováč, akých je málo. Neustále mal plné ruky práce, podkúval po celom západnom Slovensku. Aby všetko stíhal, kúpil si ojazdenú Ladu. Šetril síce na bezpečnejšie auto, sníval o Peugeote, ale na starú striebornú Samaru nedal dopustiť. Voňalo v nej koňmi a všade sa povaľovali dlhé klince, ktorými sa prikúvajú podkovy.
Oleg mal veľa práce a málo času venovať sa jazdeniu. O to bol šťastnejší, že dnešný deň strávil v sedle a medzi ľuďmi, ktorých mal najradšej. S priateľmi koničkármi.
* * *
Okolo polnoci išiel odviezť domov manželku Oľgu a malú Ninu.
„Ale ešte sa vrátiš, nie?“ pristavil ho pri odchode kamarát.
Jasné. Veď býva iba pár minút od hradu. Na ceste domov pozná každučký výmoľ, mohol by šoférovať poslepiačky. Oľge sa síce nepáči, že nezostal už doma, ale nechcela ho nasilu odhovárať. Hoci inak má z jazdy autom intuitívny strach – preto si ani neurobila vodičák – tentoraz je úplne pokojná. Oleg prejazdí po podkúvačkách týždenne mnoho kilometrov, a teraz to má iba pár desiatok metrov.
Uloží dcérku a ešte si číta. Okolo druhej sa ukladá spať.
Čosi po štvrtej preruší spánok rázne zazvonenie.Pred dverami stoja dvaja policajti. Povedia, že sa stala dopravná nehoda a že práve prišla o muža. Hovoria to s účasťou, aj sa spýtajú, či netreba lekára, ale čo môžu viac? Napokon zasalutujú a zmiznú do noci. A ženu nechajú stáť na domových schodíkoch. Samu, so strašnou správou.
Čo cíti človek v takej situácii? Psychika nedovolí hneď uveriť. A potom ho zas úradnícka mašinéria nenechá celkom sa oddať smútku. Z človeka, ktorého ste milovali, vedľa ktorého ste zaspávali a s ktorým ste sa kedy-tedy poharkali, sa od okamihu ťažkej havárie stal prípad. A vy sa k nemu zrazu nemôžete prebojovať. Už nepatrí vám. Až do pohrebu patrí inštitúciám. Polícii, patológii, pohrebnej službe. Vy máte prístup zakázaný.
Už si ten, čo mi nepatrí
Oľga nevie, čo urobiť. Trasúcimi sa rukami vyťuká číslo priateľov, ktorí žijú v susednej dedine. Je ochromená šokom. Nechce, a nemôže uveriť. Blikoce iskrička nádeje – čo ak za volantom nebol jej muž? Možno auto niekomu požičal. A ak aj šoféroval on, čo ak sa lekár unáhlil, keď konštatoval smrť? Robila kedysi na traumatológii, vie, že stať sa môže všeličo. Možno jeho život ešte celkom nevyhasol a hrá sa o sekundy. A on tam niekde leží sám a pomôcť nemá kto.
Musí ho za každú cenu vidieť. Lenže kde? Kam sa obrátiť? Nevie nič. Celkom iste vie len jedno – keby zostala zavretá v byte a nečinne čakala do rána, zblázni sa.
A tak sa s priateľmi vydáva na cestu do blízkeho mestečka. Na políciu, pohotovosť, pozrieť sa na miesto nehody. Hľadá akúkoľvek stopu a z kusých správ si skladá mozaiku tragickej udalosti. To najdôležitejšie však nemôže – vidieť svojho Olega. Telo prevzala pohrebná služba mestečka, ktorá ho ráno prevezie do Bratislavy na patológiu. Úradovať bude až ráno.
Teraz sa naozaj nedá robiť nič viac, než čakať do rozvidnenia.
* * *
Skoro ráno vytáča číslo pohrebnej služby mestečka. Keby tak silne necítila, že muža musí ešte vidieť, vôbec by s nimi neprišla do styku. Prevoz na bratislavskú patológiu by sa udial mimo nej. Lenže zúfalá žena chce manžela vidieť aj za cenu porušenia pravidiel, lebo kým sa na vlastné oči nepresvedčí, neuverí.
Konečne sa na druhej strane linky ozve mužský hlas. Vypočuje ju a rázne odhovára: „Paninko, a ked mi tam omdlete?“
So stretnutím však nakoniec súhlasí a zdôrazní, že za prevoz mŕtveho mu treba zaplatiť. Na miestnom cintoríne bude ráno o pol deviatej.
Oľga je tam na minútu presne. Zbiera silu na pohľad, ktorý ju čaká.
Pred cintorínom parkuje čierne auto a v ňom územčistý muž. Vôbec nie sentimentálny. Zaželať úprimnú sústrasť mu ani nenapadne. Akoby si neuvedomoval, že sa rozpráva s človekom, ktorému sa iba pred piatimi hodinami zrútili všetky istoty.
„Musíte mi to zaplatit, mladá pani,“ zaujíma ho najmä faktúra. Vyplnil na nej hneď niekoľko položiek, úhrnná suma 2600 korún.
Zato aj poradí ohľadom prípadnej prepravy mŕtveho na Ukrajinu.
„Dajte TO spopolnit, inak prevoz tela by bol velice drahy, takto TO prenesete už aj v kabele.“
Oľga ho našťastie nevníma, sústredí sa iba na okamih, keď uvidí muža. Priatelia, ktorí ju sprevádzajú, však neveriacky krútia hlavou.
Nuž, je to jeho chlieb, so smrťou stretáva sa každý deň, snažia sa ospravedlniť jeho vystupovanie.
* * *
Ospravedlniť sa však nedá, keď sa na druhý deň na patológii dozvedia, že pozostalá nemala platiť nič. Prevoz do Bratislavy hradila poistka mŕtveho. Lekárka hneď vie, o ktorú pohrebnú službu ide, evidentne je to dobre známa firma. Povie Oľge, že sumu jej musia vrátiť, oxeroxuje aj príslušný paragraf o platbe, ktorý zamestnanec pohrebnej služby musel veľmi dobre poznať.
