Blahorečením biskupa Pavla Gojdiča a rehoľníka Dominika Trčku sa otvára cesta pre ich vyhlásenie za svätých. Slovensko sa z toho môže len tešiť, pretože pre národ majú svätci nielen náboženský, ale aj kultúrno-civilizačný význam. Blahorečenie Gojdiča a Trčku je pre Slovensko cenné aj v tom, že obaja sa stali obeťou komunistickej totality, s ktorou sa táto krajina ani trinásť rokov po jej odstránení nedokázala dôstojne vyrovnať. Blahorečenie však naplnilo hlavu štátu neprimeranou horlivosťou. Môže ju ospravedlniť len dojímavá atmosféra aktu beatifikácie Pavla Gojdiča a Dominika Trčku.
Prezident Rudolf Schuster po blahorečení zopakoval svätému otcovi pozvanie na Slovensko, pričom poznamenal: „Bolo by dobré, keby sa jeho návšteva mohla spojiť s vyhlásením ďalších dvoch blahoslavených.“ Na žiadosť novinárov spresnil, že medzi nimi by mal byť aj biskup Vojtaššák. Hlava štátu sa tým dopustila hneď niekoľkých prešľapov naraz. Nevhodným spôsobom zasiahla do výlučnej právomoci cirkvi rozhodovať o začatí procesu blahorečenia, čo by sa mohlo interpretovať rôzne. Napríklad aj ako nátlak na Svätú stolicu. Rudolf Schuster si túto zmienku mohol odpustiť aj preto, lebo poznatky o antisemitizme Jána Vojtaššáka sú v jeho životopise prinajmenšom rovnako významné ako biskupovo utrpenie v komunistických žalároch. S veľkou pravdepodobnosťou aj z tohto dôvodu Vatikán upustil od pôvodného pápežovho zámeru blahorečiť Vojtaššáka, o ktorom hovoril počas svojej poslednej návštevy Slovenska. Vatikán si asi lepšie ako prezident Schuster uvedomuje, že obrat v živote biskupa Jána Vojtaššáka nebol taký svetlý, ako napríklad u Tomáša Mora.
