e si, aký je v tom rozdiel.
Keby šéf HZDS naozaj uznal, že sa v roku 1999, počas krízy v Kosove pri hodnotení vojenskej intervencie NATO mýlil, potom by sa dalo napísať: Mýliť sa je ľudské, ale dôležitý je spôsob, ako sa kto „mýli“. Aj český diplomat Jiří Dienstbier vtedy tvrdil, že intervencia je chyba a dodával, že sa jej politici dopustili preto, lebo nič nevedia o miestnych pomeroch. Podľa Dienstbiera teda správni ľudia prijali nesprávne rozhodnutie. Inak o tom hovoril Mečiar. Tvrdil vtedy, že sa NATO zmenilo z obranného paktu na zoskupenie, ktoré si uzurpovalo „právo zasahovať na území iných štátov, ak to uzná za vhodné“. Predseda HZDS vyhlasoval, že si nadnárodné monopoly delia územie a hospodárstvo suverénneho štátu. Podľa neho teda išlo o zištný krok agresívneho bloku. Nemecký denník Suddeutsche Zeitung vtedy skonštatoval, že bývalý premiér vytvára z NATO obraz nepriateľa. Z čoho je zrejmé, že sa inak mýlil Dienstbier, a inak Mečiar. Jeho „omyl“ mal vtedy jasný zmysel v prezidentskej kampani neustále zdôrazňoval, že sa od svojho protikandidáta Schustera zásadne odlišuje aj postojom k vojne v Juhoslávii. „Ja som proti a on ju schvaľuje,“ tvrdil Mečiar, keď mu išlo o hlasy voličov. Keď mu ide o to, aby ho aliancia a únia akceptovali, tak je ochotný uznať „že sa vtedy mýlil“. Takéto uznanie však jeho dôveryhodnosť obnoviť nemôže. Poctivo sa mýliaci človek by sa k svojmu omylu postavil úplne inak. Povedal by verejne, v čom a prečo sa mýlil, aby bolo zrejmé, že dnes je niekto iný, ako vtedy, keď sa omylu dopustil… Toto všetko by sa dalo napísať, keby šéf HZDS uznal že sa mýlil. Lenže on nič také neurobil, a tak je možné iba jedno: Ako sa môže hlásiť do NATO politik, ktorý si v apríli 1999 myslel, že NATO už nie je obranným zoskupením, ale agresívnym paktom, deliacim si územie suverénneho štátu, a v novembri 2001 neuznáva ani to, že sa mýlil? Isté je, že taký politik sa do aliancie hlási zbytočne.
