„Vyzerá to, že masový vrah operujúci z jaskyne v južnom Afganistane vyhráva bitku o verejné záležitosti a verejnú diplomaciu s komunikačnou veľmocou, akou sú Spojené štáty.“ To sú slová Richarda Holbrooka, bývalého zvláštneho Clintonovho splnomocnenca pre Balkán.
Aj v tomto prípade sa ukazuje, že demokracia má určité „ťažkosti“ v používaní propagandistických metód v žurnalistike. Teraz stoja na brehoch rieky ideí minimálne tri tábory: žurnalistika demokratického typu, žurnalistika moslimských, najmä arabských krajín a samotný Usáma bin Ládin. Najmä americkí novinári majú tému storočia - od 11. septembra žiadna iná udalosť nemôže s témou vojny proti terorizmu „súťažiť“.
Keď nastupuje špekulácia
Lenže informácií nie je veľa. Pentagon hneď na začiatku vojenskej odvety oznámil, že si vyhradzuje právo na poskytovanie informácií a dokonca zaplatil televíznym spoločnostiam aj značnú sumu za šoty, ktoré mohli po odvysielaní vyvolať rozpačité reakcie. Keď je však informácií nedostatok, ostáva priestor na špekulácie. A to je najhoršia forma žurnalizmu. Veľkú úlohu zohráva únava z udalosti, ktorej pridáva na sile časť nedočkavých komentátorov, ktorí v bezpečí svojich počítačov tlačia vojakov do oveľa razantnejších akcií bez poznania terénu a celého psychologického prostredia fanatických vyznavačov islamu. Aj preto sa objavuje množstvo komentárov, ktoré na Američanov pôsobia ako ľadová sprcha. Napríklad Charles Krauthammer v denníku The Washington Post napísal: „Vojna sa neodvíja dobre a je načase povedať, prečo. Vedie sa s polovičnými možnosťami. Vedie sa s ohľadom na želania našich koaličných partnerov, aby sa upokojili arabské krajiny. Vedie sa, aby boli spokojní skôr diplomati než vojaci.“
Denník The Washington Post patrí popri denníku The New York Times k elitnému, mienkotvornému žurnalizmu. Sám minister obrany D. Rumsfeld reagoval na americkú žurnalistiku: „Počujem určitú netrpezlivosť od ľudí, ktorí musia produkovať správy každých pätnásť minút, ale nie od amerického ľudu. Myslím, že americký ľud rozumie faktu, že to bude dlhé a ťažké.“
Celkom iný „problém“ predstavuje najmä žurnalistika moslimských krajín, ktoré sú viac či menej súčasťou protiteroristickej koalície. Katarská televízia al Džazíra spočiatku predstavila svetu svojskú predstavu o objektivite, neskôr jej tvorcovia ponúkli divákom aj významných svetových politikov, postupne sa však objavujú komentáre šíriace proti Amerike nenávisť. Znie naozaj čudne, ak šéfredaktor egyptského denníka al Ahram (Pyramídy) napísal: „Ak sa potvrdí, že okrem toho, že Američania zhadzujú potravinové balíčky do mínových polí a Afganci masovo umierajú, aj fakt, že im zhadzujú potraviny otrávené, bude to jasný dôkaz ich politiky.“ Nejde, pravdaže o tento jediný komentár a už vonkoncom nie v jedných arabských novinách.
