Ani jedno nie je pravda a preto môžu, prepytujem, demokratické parlamenty celého sveta robiť viac alebo menej, čo sa im páči.
Slovenskému sa momentálne páči starať sa o svoje hmotné požitky. Odmietnutie zmrazenia miezd a schválenie trojnásobného zvýšenia volebného príspevku stranám je kurevské svinstvo, ak mám byť slušný. Politické prostitútky, ktoré sa inak nedokážu dohodnúť na ničom, čo by prípadne prospelo ich voličom, v tomto prípade vôbec nezaváhali a bez ohľadu nato, či majú v priečeliach napísanú demokraciu, kresťanstvo alebo komunizmus si jednotne a neochvejne pridelili ďalšie peniažteky, ktoré pod hrozbou trestu povyberajú od občanov.
Ono je to totiž jedno. Moc a peniaze sú návykové drogy, rovnako hrozné ako alkohol či heroín. Málo je prípadov, keď pôvodne slušní ľudia po vstupe do politiky takými aj zostali. A už vôbec by som neobmedzoval tento problém lokálne, či už na Slovensko alebo na postkomunistické krajiny. V žiadnom štáte sa politici nesnažia v prvom rade slúžiť voličom. Aj v krajinách, kde nemali dlhé roky komunizmus a medzi obyčajnými ľuďmi ešte panuje aká-taká slušnosť, je politikom dobré meno na smiech, česť nemá žiadnu cenu, kúpiť sa dá takmer každý a beztrestnosť vysoko postavených je úplne normálna. Lobovanie, odmeňovanie volebných prispievateľov, konflikty záujmov, netransparentné prideľovanie štátnych objednávok, fiktívne sprostredkovacie zmluvy, medzidodávatelia, nekonečné vyšetrovania a zahrávanie afér do autu, likvidácie nepohodlných kontrolórov nič z toho si slovenskí politici nevymysleli, len to veľmi rýchlo prebrali z vyvinutých demokracií. Teror politickej korektnosti namiesto komunistickej cenzúry k nám ešte celkom nedorazil. Po vstupe do Európskej únie sa to len zhorší, pretože ťažko nájsť niečo viac zamorené kryptokomunistami, byrokratmi a skorumpovanými zlodejmi.
