November 1989 patrí bezpochyby k najvýznamnejším medzníkom slovenských dejín 20. storočia. Možno dokonca povedať, že je zlomom, aký nemá v moderných dejinách Slovenska obdoby. Bol vnútornou zmenou, ktorá sa neodohrala na vonkajší pokyn a v uzavretých kabinetoch, ale z vlastnej vôle a na otvorených námestiach. Bol aktívnym vystúpením, neodohrával sa „inde“ a nebol „nežným kolapsom“. Odohrával sa na Slovensku a v Československu a bol spojený s osobnou odvahou a rizikom – komunistická moc bola silná a pripravená použiť násilie.
November 1989 znamená návrat slobody a dôstojnosti ľudského indivídua, návrat k pluralite, k možnosti voľby a k chápaniu moci nie ako nástroja vlády nad druhými, ale možnosti spravovať spolu s nimi veci verejné. To je zmysel prechodu z totalitného na demokratický systém.
November 1989 bol rozhodnutím pre nenásilnú, ústavnú zmenu. Jej dôsledkom je aj to, že dnešné mocenské spôsoby, a to neraz aj tvárami, pripomínajú staré komunistické časy. Niektorí si november ani nevšimli, iní sa domnievajú, že možno byť rovnako dobrým komunistom ako kresťanom a demokratom. Aj kvôli nim si treba pamätať, že komunizmus bol zločinným systémom a november 1989 antikomunistickou zmenou.
November 1989 priniesol novú, blikajúcu nádej. Prvý raz v novodobých slovenských dejinách sa v ňom na tvorbu nekomunistického Slovenska spojili politickí následníci občianskych a kresťanských tradícií, ktorí žili celé 20. storočie v trvalom spore. Toto spojenectvo sa však zatiaľ stalo len nesplneným zálohom do budúcnosti.
Prvý raz v moderných dejinách Slovenska sa v novembri 1989 spojili ako rovnoprávni partneri nielen Slováci a Česi, ale aj Slováci a Maďari. V roku 1989 sa mohli prvý raz v 20. storočí podieľať spolu na základnej politickej zmene spoločnosti a štátu.
