Siedmy zjazd SDĽ ukázal, že ľavičiari sú rozdelení ako nikdy predtým. Zjazd pochoval nádeje, že zo SDĽ môže byť európska strana. Po dvanástich rokoch prešla od weissizmu cez migašizmus ku koncošizmu. Prechod od jedného stupňa k druhému je poznačený intelektuálnym úpadkom slovenskej ľavicovej politiky. Pravdou je aj to, že koncošizmus má síce veľmi ďaleko od pôvodných voličov SDĽ, avšak oveľa bližšie k jej členskému a funkcionárskemu aktívu ako weissizmus.
Pavel Koncoš na čele SDĽ je symbolom prevládajúcich nálad vnútri strany. Delegáti ho zvolili v prvom kole, nekonala sa žiadna volebná dráma. Odmietnutí kandidáti Weiss, Ftáčnik, Stank a Šipoš získali dovedna pomerne vysoký počet hlasov. Avšak ani jeden z nich sa nedokázal prihovoriť zjazdu rečou zrozumiteľnou väčšine delegátov. Aj keď P. Weiss hovoril ako z veľkej knihy, proti Koncošovi nemal v súčasnom duchovnom rozpoložení členskej základne žiadnu nádej. Nepomohlo by mu, ani keby sa v jeho prospech vzdali všetci ostatní kandidáti. Medzi delegátmi hlasujúcimi za Koncoša a tými, ktorí volili proti nemu, sú veľké rozdiely v názore na obsah ľavicovej politiky. Tých druhých je málo na zvolenie „svojho“ predsedu, avšak dosť na to, aby sa dalo hovoriť o dezintegrácii strany a strate identity SDĽ. Stopäťdesiatšesť delegátov je totiž priveľa na to, aby sa dalo hovoriť o tom, že strana stojí zjednotená za novým predsedom a za jeho archaickými názormi na úlohu ľavicových strán pri riadení štátu v postmodernom svete. O sto delegátov viac však dalo jasne najavo, že práve táto línia im vyhovuje…
