Vo svetle významných udalostí, akými sú voľby poslancov do parlamentu, o ktorom nikto vrátane poslancov nič nevie, alebo vyvlastňovnia pozemkov v Žiline, sa určite stratí maličkosť, akou je náhly odchod Jiřího Bělohlávka z postu šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.
Klasická hudba naozaj nepatrí medzi veci, ktoré by rozhodujúcim spôsobom vplývali na vývoj udalostí v spoločnosti. Patrí však do takej ošemetnej záležitosti, akou je kultúra. A tá, či chceme, alebo nie, spoločnosť ovplyvňuje veľmi. Samozrejme, mám na mysli kultúru v širšom zmysle slova, nie takú, ktorá môže mať ministerstvo. Kultúru, do ktorej patrí aj to, že jeme príborom, máme spoločné dejiny, že pri vyslovení určitých slov myslíme zhruba na to isté, že máme radšej tvrdý alkohol ako víno alebo že tri štvrtiny obyvateľov by nechceli za suseda Cigána.
Nijako ma nenadchýna myšlienka štátom podporovanej kultúry, ale chvíľku potrvá, kým sa na Slovensku z množiny tunelujúcich zlatokopov vyhnije skutočná elita. Taká, ktorá si uvedomí, že je viac-menej dobrovoľnou povinnosťou tých šikovnejších a bohatších poskladať sa na veci, ktoré nie sú viditeľné a predsa dôležité. Taká, ktorú zmienka v zozname sponzorov filharmónie uspokojí viac ako auto, aké nemá nijaký iný podnikateľ.
Keď už sme v situácii, že to zatiaľ inak nejde a ministerstvo kultúry má peniaze, ktorými môže nedostatok elity nahradiť, bolo by dobré, keby o spôsobe ich míňania rozhodoval zdravý rozum.
Jiří Bělohlávek na poste šéfdirigenta bol zárukou jednak pozitívneho vývoja a jednak vyššej predajnosti Slovenskej filharmónie, pretože ide o dirigenta svetového kalibru, ktorému sa na Slovensku nikto ani nepribližuje. Slovensko potrebovalo jeho, nie naopak. Pred svojím príchodom a odvtedy niekoľkokrát však dal rozhodujúcim papalášom jasne najavo, že ak ho najali na to, aby z filharmónie vytvoril špičkové teleso, tak k tomu musia tiež nejako prispieť.
