Nedávno som napísal kritický článok o filme Mela Gibsona Umučenie Krista. Jeden môj študent sa ma spýtal, či som videl obrovské množstvo komentárov na webovej stránke magazínu l'Espresso, a poznamenal: "Možno by sme mali rehabilitovať obrazoborcov."
Musím teda povedať pár slov o obrazoboreckej debate, ktorá sa rozpútala najneskôr počnúc rokom 726, keď Lev III. Isauricus vydal edikt zakazujúci uctievanie obrazov, ktoré Byzantskej ríši splývalo s modloslužbou.
Rímska cirkev bola v tomto ohľade miernejšia a zaujala postoj Nikejského koncilu roku 787, ktorý sa uzniesol, že "je patričné vzdať obrazom pokoru a úctu, ale nie ich skutočne uctievať, lebo to podľa našej viery náleží jedine Božej bytosti."
No v západnom kresťanskom svete zostala táto otázka otvorená a znovu sa ňou začali zaoberať karolínske knihy, ktoré písali členovia intelektuálneho okruhu Karola Veľkého. Karolínskych teológov dráždilo, že v latinskom preklade aktov z Nikey sa namiesto dvoch slov, ktoré rozlišujú medzi vzdávaním úcty obrazu a uctievaním, ktoré patrí Bohu, používa na oboje len jeden pojem "adoratio".
Títo teológovia rozlišovali medzi duchovným a hmotným svetom a domnievali sa, že obrazy (ktoré môžu ukazovať len hmotu a vonkajšie aspekty zobrazovanej veci) nemôžu zakladať prístup k duchovnému svetu.
Naozaj, čím väčšmi sa obraz podobá na svoj prototyp, tým je falošnejší, lebo tým väčšie je sklamanie diváka. Obraz nebol idol, ale mohol by sa ním stať pri nesprávnom používaní. Hoci za pravý výraz duchovna sa dal považovať jedine nefiguratívny jazyk Svätého písma.
Karolínske knihy nevylučovali používanie obrazov ako stimulu duchovnej reflexie. Len trvali na tom, že význam, ktorý sa s nimi spája, nemá byť väčší, než aký im patrí.
V neskoršom stredoveku sa etablovala myšlienka Gregora Veľkého, že totiž "obrazy, ktoré sa používajú v kostoloch, sú na to, aby si negramotní ľudia mohli na stenách prečítať to, čo si nevedia prečítať v Písme."
V podstate však obidva tieto názory považovali za jasné, že tí, čo nie sú negramotní, by urobili lepšie, keby rozjímali nad Písmom, a nie nad obrazmi alebo (ako by sme povedali dnes) nad filmami.
A to ma privádza ku komentárom k Melovi Gibsonovi, ktoré som si prečítal. Bolo tam zo všetkého trošku. Niektorí hovorili, že som vedľa, lebo je to nádherný film, iní že som mal pravdu, niektorí že závidím Melovi talent, a iní zas, že film bojkotovala "židovská loby".
