O suverenitu sme prišli vtedy, keď sa klérofašistický slovenský štát stal Hitlerovým vazalom. Po druhý raz sme jej podstatnú časť stratili začlenením do sovietskeho bloku a úplne sme o ňu prišli potom, čo nás v auguste 1968 okupovali Sovieti. Komu vstup do EÚ a prijatie európskej ústavy navodzujú rovnaký stav, ten nevidí rozdiel medzi totalitným a demokratickým spoločenstvom štátov.
Po prvé, po vstupe do EÚ nás o našu suverenitu nikto neoberal násilím, šli sme tam dobrovoľne. Po druhé, vstupom sme svoju suverenitu nestratili, iba sme ju vložili do suverenity vyššieho celku, ktorého sme sa stali súčasťou. Čo nie je nič nezvyklé, lebo tak robíme od nepamäti v najrôznejších kontextoch. Keď dvaja ľudia vstupujú do manželstva a zakladajú rodinu, skladajú časti svojich osobných, individuálnych suverenít do suverenity tohto prirodzeného celku, lebo sú veci, o ktorých musia rozhodovať spoločne. Strata mládeneckej slobody neznamená stratu suverenity muža, iba jej premenu na zdieľanú suverenitu manžela či rodiča. Ďalším takým prirodzeným celkom je obec, kde jej príslušníci časť svojich suverenít vkladajú do obecnej samosprávy, ktorá potom suverénne rozhoduje o spoločných záležitostiach obce ako celku. Príslušník takejto obce nie je menej suverénny ako človek žijúci mimo nej. Naopak, jeho osobná suverenita môže byť znásobená, posilnená o suverenitu obce, ktorá za ním stojí.
Ani ďalšie, už menej prirodzené (región), ba až viac menej umelé celky (štát, súštátie) nemajú nijakú inú suverenitu než je tá zložená, pochádzajúca od ich občanov. Diktátorský či totalitný štát si ju uzurpuje, demokratický ju vykonáva z poverenia občanov, ktoré si dáva potvrdzovať v pravidelných a slobodných voľbách, referendách či rôznych formách priamej participácie občanov na správe vecí verejných. Platí to nielen na úrovni národného štátu, ale aj na úrovni únie štátov či ich federácie.
Zložená suverenita vyššieho celku môže byť silnejšia, obranyschopnejšia, stabilnejšia a vyrovnanejšia ako suverenita nižšieho celku. Nevidím rozumný dôvod, pre ktorý by zložené suverenity národných štátov mali byť konečným krokom v akumulácii suverenít a pre ktorý by mali byť hodnotnejšie ako zložené suverenity vyšších celkov.
Toto jasnozrivo videl už pred vyše 50 rokmi prvý slovenský politik a štátnik európskeho formátu Milan Hodža, patriaci medzi ideových zakladateľov európskej integrácie. Podľa neho zvlášť v prípade malých národov platí, že "dobrovoľné spojenie suverenít a vytvorenie relatívne silného celku znamená bezpochyby viac než ustavičné nebezpečenstvo straty suverenity bez akejkoľvek kompenzácie".
