Ja nie som politický analytik, takže neviem, či ľudia neboli voliť preto, že ich strany a vlády nedostatočne informovali, alebo preto, že nesúhlasia s ideou zjednotenej Európy. Najskôr to bolo tak, ako povedal istý sklamaný ženích niekde od Stropkova, keď si jeho čerstvá manželka počas svadobnej noci špárala v nose: "... asi ju to veeeľmi zaujima !"
Ja si vždy počas týchto veľkoeurópskych excesov spomeniem na aforizmus o socializme - každý vždy vedel, že socialistické zriadenie nemôže existovať, ale v Sovietskom zväze sa ho takmer podarilo vybudovať. Ostáva len dúfať, že vášnivé pokusy politikov o vybudovanie všeeurópskeho zriadenia nepôjdu po podobne bolestnej ceste. Počiatočné príznaky sa už objavujú a socializmus ako cieľ by sme u mnohých europistov nemuseli veľmi namáhavo hľadať.
Mnoho ľudí sa už pokúsilo o porovnanie fašizmu a komunizmu, či o vyčíslenie, ktoré z dvoch ziel bolo horšie. Neľahká úloha. Ani neviem, či sa to niekomu podarilo s aspoň čiastočne úspešným výsledkom. Obidva systémy boli podobné v tom, že používali ako metódu vlády teror a fyzickú likvidáciu. O slobode a demokracii ani nechyrovali. Miliónové počty obetí s v oboch prípadoch akosi vzpierajú ľudskému chápaniu.
Pozoruhodné však je, ako rozdielne svet na dva veľmi podobné systémy (dokonca na bývalých spojencov, ak sme ešte nezabudli na sovietsko-nemecké zmluvy) reaguje.
Prívržencov nacistickej ideológie nie je veľa a sú vnímaní ako niečo bizarné, miestami jemne ilegálne. Napriek všetkým medzerám v denacifikačnom procese bolo odsúdených takmer 90 000 nacistických zločincov. Nenájde sa veľa ľudí, ktorí by nevedeli o Osvienčime či Treblinke, o Himmlerovi alebo Eichmannovi alebo o holokauste. Norimberský proces prebehol a rozsudky boli vykonané. Keď sa prevalila pravda o Waldheimovi alebo keď Haider vychválil Hitlera, Európa sa predbiehala v zatracovaní a trestoch.
