Je to zvláštny rozpor. Ľudia si vážia Vladimíra Palka za jeho politickú dôslednosť v zápase proti kriminalite, korupcii a zneužívaniu tajných služieb, a predsa si mnohí z nich myslia, že je radikál a fundamentalista. Je to typický slovenský paradox. Na jednej strane mnohí oceňujú nekompromisnosť a zároveň tolerujú to, s čím táto nekompromisnosť bojuje, uznávajú základné hodnoty, a zároveň nemajú nič proti ich podmieľaniu.
Vladimír Palko je jeden zo zriedkavých politikov s pamäťou, aj keď je to pre mnohých, čo trpia stratou pamäti nepríjemné, lebo v jeho pamäti, sa zračí aj ich vlastná nepamäť. Jeho kniha Boj o moc a tajná služba obsahuje všetky jeho podstatné úvahy, články a glosy z posledných pätnástich rokov. Má tri časti, štvrtú tvoria dokumenty. Jadrom prvej časti je rekapitulácia zápasu o tajnú službu a širšie o povahu moci na Slovensku po roku 1989, druhej kritický opis pätnásťročnej kľukatej cesty kresťanských demokratov a slovenskej politiky. Tretia časť je pohľadom kresťanského demokrata na základné etické problémy dnešnej euroatlantickej civilizácie, spojené so základnými otázkami života a smrti, vojny a mieru.
Noví a starí
Príbeh tajnej služby obnažuje celý problém neúspešnej dekomunizácie Slovenska. Kľúč k celému problému vidí Vladimír Palko v tom, že na Slovensku sa nezačala budovať bezpečnostná služba z nových ľudí, ale presadil sa názor Ladislava Pittnera o potrebe starých "odborníkov" z ŠtB. (Je už len historický paradox, že po pätnástich rokoch voľnej ruky ich má odstraňovať zo SIS práve on.)
Táto nedôslednosť viedla k mnohonásobnému zneužitiu novej tajnej služby ľuďmi, ktorí v tom boli dlhodobo školení a pokračovali v nových pomeroch v starých praktikách. Je to dnes už triviálny fakt, ale tajné služby zneužívali na Slovensku všetky ponovembrové politické garnitúry.
Najviditeľnejším prípadom Mečiarovho režimu sa stal únos Michala Kováča ml. Kauzou Dzurindovej éry sa stalo vyfabrikovanie "skupinky" ako vnútorného nepriateľa štátu. To sú viditeľné prípady. Oveľa horšie však bolo zrejme sústavné odpočúvanie, manipulácia a obchod s nezákonne získanými údajmi. To, čo sa spočiatku javilo ako nedôslednosť voči príslušníkom komunistickej ŠtB, stalo sa postupne každodenným politickým zneužívaním demokratickej moci. Príbeh tajnej služby je jednou z jeho kľúčových oblastí.
Adam Michnik sa pred rokmi vyjadril, že väčším nebezpečenstvom pre demokraciu sú antikomunisti ako bývalí komunisti. Toto presvedčenie si radi osvojili pohrobkovia komunistov a najmä tie politické strany, ktoré mali vo svojich radoch bývalých komunistov, metamorfujúcich na socialistov, liberálov či konzervatívcov. Chápalo sa to ako liberálny prístup a myslím, že to bol najväčší ponovembrový omyl. Mne stačil Vladimír Mečiar na to, aby som ho neopakoval.
Milovníci moci
Druhý konflikt o povahu slovenskej politiky s Mikulášom Dzurindom vychádzal zvnútra KDH, a možno preto som ho videl od začiatku jasnejšie. Odvtedy ma nijaký liberálny názor nepresvedčil, že kresťanskí demokrati sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako milovníci moci, kresťanskí a liberálni unionisti, ich slobodní odštiepenci, liberálni obchodníci, nacionalisti so sociálnym cítením, autokrati, sociálni demagógovia či dokonca autentickí pokračovatelia komunizmu s nasadenou psou tvárou.
Dejiny KDH sú v podaní Vladimíra Palka dejinami slabosti, ale aj regeneračnej schopnosti. V podstate sú však najmä súčasťou dejín opakujúceho sa rozvratu politických strán, ktoré sa zmenili z názorových spoločenstiev na obchodné spoločnosti s ručením obmedzeným, s nulovou politickou lojalitou a vernosťou názorom.
Medzi kresťanskými demokratmi a liberálnymi intelektuálmi a publicistami vznikla zaseknutosť, v ktorej hrali hlavnú rolu strach, predsudky a účelovosť. V dôsledku toho boli potom liberálnym médiám často bližšie rozličné zdeformované formy postkomunistickej politiky ako Palkova túžba po pravde, ako základnú orientáciu knihy pomenoval v predslove Štefan Hríb.
Zmenený svet
Pozerám sa na liberalizmus z odlišnej perspektívy ako Vladimír Palko. Nezabúdam na to, že pluralita patrila v komunistickom režime k zakázaným slovám. V rodine som pokladal výchovu detí k slobode za obranu voči kolektivizmu, tak ako som diferencovanosť v spoločnosti, vede, kultúre a umení vnímal ako protipól monolitnej komunistickej ideológie.
