Viete si predstaviť, že by takto vošli do ulíc nemeckého mesta občania s portrétom Adolfa Hitlera? FOTO - ČTK/AP
Pomníky vytvárajú očiam prístupné telo národa. Pri pohľade na pomníky cítime, ako národný štát potvrdzuje svoju kontinuitu. Keď túto kontinuitu pretrhnú revolúcie, vyvolajú násilie proti pomníkom. Ako nám opäť pripomenul príklad Saddáma Husajna, strhnúť pomník je ľahšie než súdiť diktátora. Porevolučné obdobie však pripúšťa viac možností. Niekedy sa odhalia nové pomníky. Inokedy sa na pôvodné miesta vracajú pomníky staré. Ešte inokedy sa pomníky vyparia ako profesori na vedeckej dovolenke.
Kým na nemeckých vysokých školách boli popierači holokaustu vyhubení, ruské univerzity zamestnávajú mnoho učiteľov ruských dejín, ktorí vo svojich prednáškach zreteľne zachovávajú o gulagu mlčanie. Hoci teror v nacistickom Nemecku i v komunistickom Rusku postihol veľa miliónov obetí, spomienky na tieto udalosti sú úplne odlišné. Tým najpútavejším, hoci nerozpoznaným medzi všetkými postsovietskymi pomníkmi gulagu, je päťstorubľová bankovka vydaná na konci 90. rokoch a dnes široko používaná. Zobrazuje Solovecký kláštor, historický komplex na ostrove v Bielom mori, ktorý slúžil aj ako najranejší tábor gulagu a patril medzi tie najdôležitejšie. Miestni historici na Solovkách sú presvedčení, že neobvyklé kupoly zachytené na bankovke datujú obrázok do konca 20. rokov, teda do obdobia najväčšieho rozmachu tábora.
