Nostalgický atlantizmus je mŕtvy, povedal generálny tajomník NATO. Kde sú nové ukazovatele smeru? Tri júnové zastavenia: Varšava, Minsk, IstanbulV júni 1982 vo svojom známom prejave pred britským parlamentom hovoril americký prezident Ronald Reagan o tom, že v strede Varšavy stojí dopravná značka-ukazovateľ. Jedným smerom ukazuje do Moskvy, druhým do Bruselu; pričom obe metropoly sú od poľského hlavného mesta rovnako vzdialené. Vidno z toho, povedal, že Poľsko sa nachádza v strede európskej civilizácie, do ktorej toľko vložilo v minulosti a ku ktorej obdivuhodne prispieva aj dnes svojím bojom proti útlaku. Totalitárny systém, ktorý Poliakov a ostatných gniavi a neodvažuje sa uskutočniť slobodné voľby, je v kríze, povedal Reagan a načrtol svoj program na podporu demokracie.
Varšava: nikto si nič nepamätá
Je začiatok júna 2004, prechádzam sa centrom Varšavy a hľadám tú značku. Nikto si nič také nepamätá. Poľsko je bez vlády, otriasajú ním korupčné škandály, nezamestnanosť dosahuje dvadsať percent, z obrazoviek hromžia populisti z Lepperovej Sebaobrany. Je pätnáste výročie prvých čiastočne slobodných volieb, keď hnutie Solidarita rozdrvilo vládnucu nomenklatúru. Čítam články, podľa ktorých vyjednávaním za "okrúhlym stolom" založila Solidarita tradíciu kompromisov s panujúcou mocou, na ktorú spoločnosť dopláca dodnes. Asi len z úvodníka Adama Michnika neznie sklamanie.
Otváram vnútorné stránky Gazety a do očí mi padne veľký článok dvoch mladých politológov s príznačným nadpisom: Zbohom, Poľsko! Píšu, že politický systém je nepriepustný, nik nový nemá možnosť doň zasiahnuť a niečo zmeniť, z politickej kultúry vymizla zodpovednosť a poctivosť a že celkový úpadok noriem nakoniec vyprodukovali cynizmus Leppera. "Nemáme inú možnosť iba povedať Zbohom, Poľsko - odo dneška sa už môžeme spoliehať iba sami na seba."
Minsk: homo sovieticus
Ani v centre Minska, kde som sa ocitol o pár dní neskôr, žiadna takáto dopravná značka neexistuje, zato však cestou z letiska vidno veľký ukazovateľ s nápisom "Moskva". Bieloruský režim sa neporovnáva so Západom, ale s Východom. A občanom cez štátne médiá vštepuje, že z hľadiska sociálnych istôt sú na tom lepšie ako susedia.
Duchom a praxou režim pripomína ten náš pred novembrom 1989, má však aj niektoré črty našej ponovembrovej reality, vrátane tých pred voľbami 1998 i tých pred voľbami 2002. Vlado Talian z Hlavy 98, s ktorým absolvujeme sériu stretnutí s občianskymi aktivistami a politikmi, si všíma na jednej strane pokusy o zjednocovanie politickej opozície, na druhej strane apatiu.
Univerzálnym fenoménom je strach - strach z represií, ale aj strach zo zmien. Tamojší režim nie je totalitnou diktatúrou. Prezident Lukašenko je skôr paternalistický autokrat, ktorý na jednej strane neváha brutálne odstrániť politických protivníkov, zároveň však vie manipulovať verejnú mienku, komunikovať so širokými vrstvami "ľudu", využívajúc mentalitu "homo sovieticus" a obratne povoľujúc mieru slobôd bez ohrozenia svojho postavenia. Určitú šancu predstavujú tohoročné parlamentné voľby. Každý sa však zdá byť zmierený s tým, že ich režim sfalšuje. "Pre nás," vysvetľuje predstaviteľ zjednocujúcej sa opozície, "má význam aj to, keď sa z prieskumov dozvieme, koľko hlasov sme v skutočnosti dostali. Keďže voľby nie je možné kontrolovať, naša skutočná sila sa neprejaví hneď." Podľa platného zákona Lukašenko nemôže kandidovať po tretí raz.
V krajine žije veľa ľudí, ktorí by nechceli, aby ich vlasť, ktorá si toľko vytrpela od hitlerovcov a nebola ušetrená pohrôm stalinizmu, ostala po 1. máji 2004 "škaredým káčatkom Európy". Aj Bielorusko je do určitej miery zasiahnuté globalizáciou. Vidieť to na móde, chuti mladých cestovať, obľube internetu.
Bielorusko má za sebou pomerne krátke obdobie samostatnosti. Chýbajú mu "veľké príbehy", také potrebné na mobilizáciu k zmene. Bez naratívneho tmelu sa ťažšie organizuje nielen opozícia a odboj, ale aj obyčajné, trpezlivé aktivity mnohovrstevnej občianskej spoločnosti.
Bielorusi si uvedomujú, že potrebujú zlepšiť vzájomnú komunikáciu a nie náhodou pozorne počúvajú Vlada Taliana, keď hovorí o kampaniach na mobilizáciu občianskej spoločnosti.
Praha: lesk Václava Havla
Tretím júnovým zastavením bol Istanbul. Ako predohru k summitu NATO tu zorganizovali konferenciu o atlantickej aliancii na križovatke. Tu už nemalo veľký zmysel zisťovať, či dopravná značka prezidenta Reagana stojí niekde v centre Istanbulu. Geografia je totiž zrejmá. Turecko susedí s Európou, ale aj s Irakom, s krajinami Blízkeho východu i strednej Ázie. Istanbul sa fyzicky pozerá do Ázie, mentálne do Bruselu, chce sa dostať do Európskej únie.
Posledný summit NATO v roku 2002 bol v Prahe. Sedem nových členov, aliancia ako ešte vždy platný symbol - to dalo pražskému summitu 2002 lesk. Zvýraznila ho mágia Prahy, križovatky záujmov a mocenských ambícií, kde sa po stáročia zauzľovali dejiny európske a v dvadsiatom storočí aj dejiny svetové. Charizma odchádzajúceho prezidenta Václava Havla. Zišla sa tam politická, ešte nie natoľko rozhádaná elita Západu, ale aj intelektuáli a ďalší prominenti. Havel vyčaril sprievodnými podujatiami nenapodobniteľné fluidum. Hostia sa prechádzali Hradom, usádzali sa medzi vzácnym nábytkom a dvíhali čaše na oslavu konca jednej epochy.
Mimochodom, v marci 1939 sa z okien tej istej Španielskej sály triumfálne pozeral na pokorené mesto Adolf Hitler. Mohol sa tak naň dívať, keďže demokratický Západ zlyhal; málokto mal vtedy chuť prinášať obete v prospech "malej neznámej krajiny". A nie tak dávno, pred pätnástimi rokmi, hľadeli na hmýrenie pražského ľudu komunistickí politici.
Krátko po pražskom summite však naplno prepukol konflikt ohľadne Iraku a s ním úvahy o konci antlantického spojenectva.
Istanbul: jasnejšie po chmárach
Istanbulský summit aliancie sa odohrával v inej atmosfére, než bola pražská. Ale neboli to už ani chmáry posledných pätnástich mesiacov. S opatrným optimizmom možno povedať, že atlantická komunita má to najhoršie za sebou. Vrcholná schôdzka nebola iba uhládzaním rozporov, šlo v nej o základy novej bezpečnostnej architektúry.
Lídri boli schopní dohodnúť sa na rozšírení prítomnosti NATO v Afganistane. Súhlasili s posilnením protiteroristických operácií v Stredozemnom mori a s pribratím nových partnerských krajín do tohto úsilia. Schválili tiež uzavretie ďalších partnerstiev, vrátane krajín z oblasti Kaukazu a strednej Ázie, ale aj Austrálie či Japonska. Zhodli sa na užitočnosti zapojiť do spoločného úsilia aj krajiny zo širšieho Blízkeho východu a severnej Afriky a to tak, aby sa tieto štáty v primeranej miere cítili spoluzodpovedné, aby boli "spoluvlastníkmi" črtajúcich sa bezpečnostných kontúr. Potvrdili úlohu Európskej únie ako svojbytného bezpečnostného aktéra, s ktorým bude NATO spolupracovať na báze komplementarity, čo sa prejaví v rozpustení jednotiek SFOR v Bosne a ich nahradení jednotkami Európskej únie. A napokon, krajiny NATO sa tu dohodli, že budú spoločne trénovať iracké bezpečnostné sily.
Inak povedané: ani unilateralizmus bez spojencov (k čomu sa prikláňali niektorí v USA), ani multipolarita, ktorá by z Európy urobila protiváhu Spojených štátov (čo hlásali podaktoré ich náprotivky v Európe) sa nepresadili. Spojenci v aliancii sa zhodli na spoločnej agende, čo je predpokladom toho, aby NATO malo zmysel.
Konferencia, ktorá summitu predchádzala, bola tentoraz menej intelektuálnou rozpravou. Prezentovala bezpečnostné stratégie: pre oblasť širšieho Blízkeho východu, oblasť Čierneho mora, pre Balkán, Afganistan i Irak. Zúčastnili sa na nej európski i americkí stratégovia, v prípade USA z oboch táborov, republikánskeho i demokratického. Vystúpili na nej i politici, od tureckého ministra zahraničných vecí Abdullaha Güla cez gruzínskeho prezidenta Michaila Šalikašviliho či amerického senátora Billa Frista až po dynamického generálneho tajomníka NATO Jaapa de Hoop Scheffera, ktorý povedal: "Áno, starý nostalgický atlanticizmus je mŕtvy. Studená vojna, so svojím dôrazom na Európu, konečne prestala slúžiť ako referenčný rámec pre transatlantické vzťahy." Avšak na svete je nové spojenectvo, "atlanticizmus pre 21. storočie", ktorý sa už pozerá ponad horizonty Európy.
Iste, možno sa pýtať, nakoľko sú tieto plány reálne, nakoľko budú starší európski členovia NATO ochotní a schopní vložiť zdroje do tohto projektu, aké miesto si v tomto novom koncepte nájdu menšie krajiny. Nemožno však prehliadnuť, že ľady sa pohli.
Ronald Reagan medzičasom zomrel. Túžba po demokracii, o ktorej hovoril vo svojej slávnej westminsterskej reči, tu ostáva, pretože je nevykoreniteľná. No demokracia je krehká rastlinka, treba sa o ňu starať. Platí to pre všetkých.
Odkaz pre krajinu, odkiaľ pochádza americký prezident, znie, že demokracia je aj diskusia, dialóg, osobitne so spojencami. Pripomienka pre nových členov atlantického spoločenstva hovorí o potrebe neponechať demokraciu iba v rukách "politickej triedy", budovať ju zdola s vkladom občanov. A naše posolstvo pre Bielorusko a pre ostatných, ktorí sa vydali na cestu, by malo znieť: ak sa potknete, vstaňte znovu, podáme vám ruku.
Martin Bútora (1944) spisovateľ, sociológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky. Žije v Bratislave. V rokoch 1999 - 2003 veľvyslanec SR v USA. Je autorom sociologických štúdií - napríklad známej knihy Mne sa to nemôže stať - a neskôr kníh venovaných zahraničnej politike a vývoju demokracie na Slovensku.