Čudnejší dom Irvin ešte nevidel. Mohutná štvorposchodová stavba s veľkolepým stĺporadím a krídlovým schodiskom pod priečelím by sa skôr hodila kamsi na juh Portugalska či na Kubu ako do severného Nemecka. Navyše to nebola replika. V tomto veľkomeste inak všetky kaštiele zo 17. storočia, mosty z 18. storočia a obytné domy z 19. storočia postavili po roku 1954.
Už oľutoval, že so sebou vzal aj Karlu. Zoznámil sa s ňou len včera. Na večierku po jej koncerte, na ktorý pôvodne nechcel ísť. Spievala šansóny. Piesne, ktorým nerozumel a vonkoncom ho nezaujímali. Predstavili ich spoloční známi, ale ani to nebolo treba. Irvin prežíval smiešne euforickú náladu. Klamal a pateticky Karlu chválil. Vymýšľal si zložité názvy francúzskych piesní, ktoré mal vraj rád. Objednával jej kokteily, čo nepoznal. Čašníka privolával hlúpymi širokými gestami. Chichotala sa a znelo to takmer úprimne.
Keď sa spamätal, uvidel ju, ako vedľa neho spí v malom, strašne lacnom lietadle, čo nehorázne meškalo. Marilo sa mu, že naposledy mala partnera. Hlava sa jej na krku nebezpečne krivo vytočila. Z kútika úst vytekala slina. Rúž bol posunutý trocha mimo pier. Dýchala až prekvapivo hlasno.
Batožinu si zložili v rozľahlom salóne na prízemí a rozdrkotali sa im zuby. Interiér vyzeral ako rozbujnený viedenský Jugendstil presunutý veľmi ďaleko nesprávnym smerom. Na spanie im pridelili miestnosť na najvyššom poschodí. Stĺpy v rohoch mali tvar nahých ženských tiel. Priečelie postele tvorili dvojhlavé orlice.
Irvin zamieril dole, kde sa začínala dvojdňová konferencia o dianí v strednej Európe. Pod košeľu si namáhavo obliekol dva roláky, čo mal so sebou. Karla neochotne zostala v izbe. Keď zatváral dvere, skúmavo sa skláňala nad minibar.
Moderátor najprv účastníkov kongresu previedol po dome a spravil im výklad. Sídlo kedysi patrilo významnému maliarovi rovinatých krajiniek, ak niekto taký vôbec v Meklenbursku-Predpomoransku v 19. storočí mohol jestvovať. Stavbu si sčasti sám navrhol, aby mohol realizovať svoju záľubu vo vynálezoch. Vymyslel elektropneumatickú potrubnú poštu, ktorá umožňovala posielať odkazy do každej miestnosti. Navrhol zložitý strieborný telefonoskop, nech to už bolo čokoľvek. Záhadné kúrenie priekopnícky zohrievalo podlahu, údajne pomocou dažďovej vody - alebo ju spracúvala jeho prvá umývačka riadu? Zložité vysvetlenia v nemčine sa Irvinovi plietli.
Dômyselný centrálny vysávač ležal v pivnici, odkiaľ do každej izby šikovne viedla odsávacia rúra. Osvetlenie rafinovane reagovalo na úsvit i súmrak. Asi najväčšmi sa tvorcovi vydarila novátorská klimatizácia, vďaka ktorej steny domu aj uprostred horúceho leta pokrýval srieň. Bolo to ako uskutočnený sen Julesa Verna či bájny elektrický život Alberta Robidu.
Pôvodný majiteľ, katastrofálne fušerský maliar, ale neuveriteľný dobrák, venoval celý svoj majetok na založenie dobročinnej nadácie, čo niesla jeho meno. Poslanie organizácie vysvetlil v testamente. Zrejme si v ňom okrem takýchto podujatí vyslovene prial aj nákup drahých DVD prehrávačov, plazmových obrazoviek a záplavu priesvitných počítačov, ktoré sa tlačili vo väčšine miestností. Rovnako asi túžil po zástupe päťdesiatich byrokratov zamestnaných na plný úväzok.
Irvin dostal za úlohu porozprávať o aktuálnej politickej situácii vo svojej krajine. Pozvali ho ako zástupcu miniatúrneho stredoeurópskeho štátu s najkratšími dejinami v Európe, no zato s neskutočne dlhým zoznamom historických krívd.
Mal by o téme čosi vedieť, pretože ju už dva roky prednášal na univerzite. No študoval zle a všetko, čo ho naučili, dávno zabudol. V zamestnaní vlastne nič nerobil a plat bral zadarmo. Jeho práca je hnusné okrádanie štátu, ktoré však nikto nebude vyšetrovať. Pri pohľade na ostatných účastníkov, ktorí by mohli byť jeho starými rodičmi, sa nedokázal zbaviť pocitu, že ho sem zavolali omylom.
Svoj príspevok si napísal a napokon vysvitlo, že ako jediný sa vopred pripravil. Rečník nedokázal vysloviť jeho priezvisko a jeho mesto neustále označoval starodávnym nemeckým názvom.
Akonáhle sa Irvin nadýchol a nahol k mikrofónu, v sále sa tlmene rozoznel šansónový spev. Zrejme to spôsobovala nejaká chyba v akustickom pláne vynálezcu. Alebo sa hlas niesol mraziarenským systémom vetrania.
Okamžite rozpoznal jej sýte, trocha chrapľavé tóny.
Poslucháči sa zmätene rozhliadali a hľadali zdroj zvuku. Irvin sa nedal vyviesť z miery a na úvod dôrazne povedal, že jeho štát sa nachádza v permanentnej kríze identity. Politici si zúfalo želajú, aby sme sa v zahraničí zviditeľnili, no zároveň sú hlboko znechutení, keď nás niekto zvonka upozorní na nejaký nedostatok či chybu.
Na okamih sa mu podarilo Karlu prehlušiť. Lenže potom asi začala s niekým telefonovať. Vrcholne sa rozčúlila. Bedákala. Prosila. Vrieskala. Hlasno vzlykala. Našťastie jej nemohli rozumieť. Viaceré jej odporné nadávky dosiaľ v živote nepoužil.
Znervóznel. Riadky mu poskakovali pred očami. Text splýval do súvislej šmuhy.
O chvíľu Karla prešla do angličtiny. Irvin zachraňoval situáciu plamenným prejavom. Spamäti dlho drístal o potrebe chrániť demokraciu a občiansku spoločnosť. Uveličene chválil slobodu slova a parlamentné voľby. Spomínal banálne prípady korupcie a navrhoval riešenia. Takmer kričal. To na publikum zjavne milo zapôsobilo a prerušili ho hlasným potleskom. Od Karly sa ozvalo rozbíjané sklo.
Premeriaval si poslucháčov vydeseným pohľadom, akoby sa bál, že ho napadnú. To je koniec. Vyženú ho z budovy. Vyhostia z krajiny. Irvin pocítil v tele čosi nové, akúsi ťarbavosť. Nespoznával vlastné gestá. Pomykával plecami. Dramaticky sa rozháňal dlaňou a upieral zrak na maliarov nevydarený autoportrét. Našťastie mohol o svojej krajine rozprávať fantastické príbehy a vydávať ich za najčistejšiu pravdu. Nikto si jeho rozprávanie nebude overovať. Účastníci si evidentne mysleli, že v strednej Európe je možné naozaj všetko. Tieto krajiny sú pre nich skôr fikcie než existujúce štáty.
Keď skončil, sadol si za stôl a nezmyselne si šúchal ruky. Mal pocit, že sa naňho zrúti strop. Nechápal, kde v sebe nabral také hlúposti. Nepovedal jedinú užitočnú, neotrepanú vetu. Riaditeľ nadácie mu však verejne zagratuloval a povedal, že vydarený príspevok bol presne v duchu myšlienky zakladateľovho testamentu.
Kongres plynul ďalej, dlhý, čudný, hmlistý ako polospánok. Irvinovi naliali vodku, ktorú považovali za jeho národný nápoj. Neprotestoval, hoci ju naposledy pil pred rokmi. Prerušili rokovanie a spoločne si štrngli. Potom ešte raz. Na strednú Európu.
Snažil sa sústrediť na prednášky ďalších hostí. Netrvalo dlho a zistil, že sa zmieta v zástupe takých istých podvodníkov, ako je sám. Trápil ho len dlhý, neznesiteľne studený a otupný deň. Zvažoval, čo s nepotrebným časom.
