Jedna vec na svete dokáže spoľahlivo zjednotiť Slovákov ľavých i pravých, národovcov i vlažných, opozičných i koaličných, veriacich i neveriacich. Maďarská karta. Slovenský jednohlas opäť zaburácal v odozve na kritickú poznámku našej europoslankyne Edit Bauer v Štrasburgu, že v NR SR maďarskí poslanci nemajú právo hovoriť po maďarsky. Nikto nespochybnil pravdivosť jej výpovede, všetci však spochybňujú oprávnenosť tejto kritiky.
Po prvé, vraj nás v Štrasburgu ohovára, kazí nám imidž, a ak by tu aj bola nejaká špinavá bielizeň, mala by si ju vyprať doma. To je starý slovenský úhybný manéver. Za Československa sa nepatrilo sťažovať sa v Prahe, lebo Praha predstavovala "nepriateľské územie". Ale pre národnostné menšiny bola slovenským nacionalizmom nezaťažená Praha vždy zárukou spravodlivejšieho riešenia ich etnických problémov, než aké sa dalo čakať od domácich slovenských orgánov. Dnes to isté platí pre Brusel či Štrasburg. Odkedy sme sa stali kandidátskou krajinou EÚ, odvtedy vymýšľame "spoločnú slovenskú taktiku" na preľstenie nášho nepriateľa v Bruseli. Pre naše národnostné menšiny je však Brusel prirodzeným spojencom. Od vzniku SR majú skúsenosť, že čo sa im odvtedy podarilo v menšinových právach dosiahnuť, bolo iba pod tlakom európskych inštitúcií. Boli by politicky naivní, keby na túto skúsenosť zabudli po tom, čo sme sa stali členom EÚ. Naopak, budú ju využívať omnoho intenzívnejšie. Pani Bauer dobre vie, že ak sa jej podarí otvoriť otázku rokovacieho poriadku NR SR v Bruseli (Štrasburgu), začne sa riešiť aj v Bratislave. Aj Slováci by si mali zvyknúť, že sa náš spoločný domov rozšíril na celú Európu.
Po druhé, vraj čo by tí Maďari už nechceli: hovoriť v slovenskom parlamente po maďarsky! To však nie je parlament vyhradený pre Slovákov, patrí všetkým občanom SR vrátane Maďarov, ktorí v ňom už sú, a Rómov, ktorí v ňom čoskoro tiež budú. Vo všeobecnej rovine im právo na používanie materinského jazyka v úradnom styku (tak ako aj všetkým príslušníkom národnostných menšín) garantuje Ústava SR (čl. 34). Konkrétne im toto právo priznával parlamentný rokovací poriadok, a to tak za všetky fázy existencie Československej republiky, ako aj v medzivojnovom slovenskom štáte. Bola to však Mečiarova garnitúra, ktorá porušila zavedenú tradíciu i ústavu. V roku 1996 si dala v parlamente odhlasovať návrh skupiny poslancov (medzi nimi bol aj Ivan Gašparovič) na nový rokovací poriadok, z ktorého právo príslušníkov menšín hovoriť v NR SR materinským jazykom "vypadlo". A to napriek protestom maďarských poslancov, napriek tomu, že prezident (Michal Kováč) takýto zákon parlamentu vrátil. Nijako nás nectí, že dnes ešte stále obhajujeme tento Mečiarov protiústavný paškvil.
