Zaujímavé je, že búrku nevyvolalo vystúpenie tunajších Maďarov, ale odkazy maďarských národniarov z Budapešti. Väčšina SMK už pred rokmi uložila otázku autonómie na ľad. Okrem umiernenosti a pochopenia reality sa tak rozhodli aj pre vlastnú bezradnosť.
Na rozdiel od maďarských menšín v Rumunsku či Srbsku, ktoré majú po zásuvkách rôzne pomerne podrobné koncepty autonómie a na túto tému vedú roky diskusiu, medzi Maďarmi na Slovensku sa nič podobného nedeje. Tunajších maďarských politikov ani vlastní voliči nikdy nekonfrontovali s požiadavkou, aby upresnili, ako by mala hypotetická autonómia vyzerať. Ušetrilo im to veľa problémov. Rýchlo by totiž vysvitlo, že napríklad najproblematickejšiu územnú autonómiu nie je možné uskutočniť bez toho, aby z nej veľká časť maďarskej menšiny vypadla. Ak SMK príde s návrhom, kde by mala byť, musí povedať aj to, kto sa do nej nezmestí. A to by vyvolalo protesty.
V prípade menej problematickej školskej a kultúrnej autonómie zasa treba vysvetliť, v čom sa okrem mena líši od situácie, v ktorej sa väčšina právomocí, napríklad v oblasti školstva, presúva do rúk miestnych a územných orgánov. V nich sú Maďari v oblastiach, ktoré obývajú, úplne správne a v súlade s demokratickými princípmi zastúpení, či ich dokonca ovládajú.
U menšinových radikálov zasa autonómia poklesla na úroveň hesla, ktoré vyťahujú vtedy, keď potrebujú tých umiernenejších ovaliť niečím po hlave. A navyše im to pomôže zakryť, že sa ich činnosť v prospech menšiny v podstate vyčerpáva práve hlásaním hesiel a hľadaním podpory u národniarov v Budapešti. Medzi iným opäť na to, aby im pomohli voči vlastným umierneným politikom, ako sa to stalo aj teraz.
Pasivita SMK je však daná aj tým, že slovenských Maďarov autonómia príliš neláka. Lákavou predstavou bola v dobách Mečiarovej vlády. Vtedy sa naozaj zdalo, že môže byť jedinou obranou proti vládnej zvoli. Odvtedy potrebu autonómie u väčšiny maďarských voličov prehlušili oveľa rukolapnejšie problémy.
