FOTO - REUTERS
Prvá svetová vojna mala dva pustošivé následky: druhú vojnu a zrodenie tragikomédie z ducha tragédie, čiže znovuzaloženie Rakúska ako malého štátiku. Pred vojnou bola Viedeň svetovým veľkomestom, bublajúce, kypiace, syčiace laboratórium moderny, avantgardy vo vede, umení, kultúre a politických ideách. Svojrázna zmes z prežutého osvietenstva a vyšpľachujúcej tmy, tak smelá, ako aj skleslá, slobodná a zošnurovaná, euforická aj rezignovaná. Centrum najsilnejšie a najlepšie zorganizovaného robotníckeho hnutia na svete, a pritom aj najrozšírenejšieho antisemitizmu, reakčná družina revolúcie.
Trošku nahnité
Rakúsko bolo pred prvou svetovou vojnou veľkou ríšou, impériom, a vo svojej dobe bolo relatívne sympatické. Nie dosť či až príliš bystrozraké na to, aby dobýjalo kolónie - veď samo osebe bolo konglomerátom kolónií. Žiadne cudzie krajiny nedobýjalo, bojovalo o to, ako spravovať samo seba. Ale imperiálne Rakúsko nielenže nechcelo byť uprostred ducha vtedajšej doby imperialistické. V tom čase konštituovania národov nebolo ani vstave stať sa národom. Čo by malo, mohlo byť rakúskou národnou ideou? V tej "mnohonárodnej ríši" jedine supra-postnacionalizmus. Ale na to vtedy ešte "doba nedozrela", hoci Rakúsko existovalo a bolo také prezreté, že už trošku hnilo.
