Deti hrajú futbal v starej časti Kábulu. Vyše dvadsať rokov trvajúce boje premenili veľkú časť hlavného mesta Afganistanu na trosky. FOTO – AP/TASR
Mal šťastie, je totiž Afganec, teda domáci bojovník a nie Saud, Pakistanec, Čečen, Jemenčan, Alžírčan… Jednoducho, nie je zahraničným žoldnierom. Nie je pravdaže isté, či zároveň nebol aj členom teroristickej organizácie al-Káida a či neposlúchal rozkazy Usámu bin Ládina. Keďže vojaci Severnej aliancie a kmeňových náčelníkov sú zamestnaní dobytím posledných oporných bodov Talibanu, ani tento usmievavý veliteľ nemá veľmi na výber: buď začne bojovať proti včerajším priateľom, alebo odíde niekam domov a začne žiť po ťažkých rokoch bojov normálnym životom. Na otázku novinára, čo zamýšľa robiť, keď vie iba bojovať, odpovedá: „Chcem prispieť mieru v mojej krajine!“ Neuveriteľná veta. V Európe či hocikde na svete môže znieť ako fráza, ale počuť ju od tvrdého muža – ktorý si nedal ani celkom oholiť bradu, čím chce dať najavo, že je najmä Afgancom a až potom bývalým talibom – je naozaj niečo výnimočné a pred pár týždňami doslova nemysliteľné. Potiaľ by sa dalo vravieť o takmer historickej premene, aj keď tento chlapík prízvukuje, že nejde o nič mimoriadne, iba o dávnu tradíciu: ak je niekto od vás silnejší, treba sa pridať na jeho stranu! Ak teda podľa tejto logiky príde ktosi iný, oveľa silnejší, možno očakávať, že tento postoj sa bude opakovať. Čo na tom, že takýto pohľad je vlastne postojom s otvoreným koncom a zakladá pre blízku a vzdialenú budúcnosť nové napätie. Lenže, kto Afgancom vysvetlí, že ak sa táto tradícia aspoň trochu neupraví, o zmene ťažko vravieť a mier bude iba krátkou prestávkou medzi novými bojmi.
Ale pripusťme, že osud tohto muža a jemu podobných je na najbližšie obdobie ako-tak vyriešený… Lenže čo bude s teroristickými špičkami, s Usáma bin Ládinom, duchovným vodcom Talibanu mulláhom Muhammadom Umarom, čo sa stane s tisíckami zahraničných žoldnierov? Podobne ako v židovstve a kresťanstve, aj v islamskom náboženstve jestvujú po smrti dve cesty a obe vedú do večnosti: jedna do neba (džanna), k Alahovi.
Oveľa horšie je to s tými, ktorí sa pre nejaké príčiny popáchané tu na Zemi dostanú do islamského pekla, an-Nár, kde podľa Koránu zhoria do tla. Usáma bin Ládin už dávnejšie povedal, že ak príde chvíľa odchodu za Alahom, chce odísť s bohatými vyznamenaniami za zásluhy, ktoré tu dosiahol fanatickým džihádom. Samotný odchod nemá byť veľmi komplikovaný či zložitý. Usáma však v žiadnom prípade neráta so samovraždou, pretože práve samovražedný odchod bez skutočného cieľa je nielen výrazom najnižšej slabosti, ale za taký čin sa podľa Koránu veľmi tvrdo pyká a samovrah ide rovno do pekla. Usáma vraj chce zomrieť – povedal, že už dho žil, všetko prežil a je čas, aby po ňom nastúpili iní, ale najradšej by – ak už nebude iného východiska – zomrel guľkou nepriateľa. Nebolo by však pre neho žiadnou cťou, keby ho nebodaj skolil „pomútený“ vojak Severnej aliancie. Ak smrť v boji, tak iba s úhlavným nepriateľom a nepriateľskou guľkou, alebo hoci aj raketou či bombou, ale vraj najradšej by chcel tesne pred koncom ešte uvidieť pred sebou tvár Američana či Angličana a chcel by ešte sám vystreliť dávku z kalašnikova a až potom odísť do večnosti s americkou guľkou v tele! To považuje za najvhodnejší spôsob svojho odchodu k Alahovi.
